Wuhan by ste mali chcieť navštíviť
Wuhan je so svojimi jedenástimi miliónmi obyvateľov deviate najväčšie mesto v Číne. Čo sa týka významu pre čínsku ekonomiku, drží sa v tesnom závese za šiestimi najslávnejšími mestami Číny - Pekingom, Nanjingom, Xi’anom, Šanghajom, Tianjinom a Kantonom. Prvé tri spomínané mestá boli hlavnými mestami, teda zároveň hlavnými kultúrnymi centrami krajiny, ďalšie tri mestá sa vďaka svojej geografickej polohe na brehu mora stali významnými ekonomickými centrami. Wuhan nebol hlavným mestom a nie je ani prímorským mestom, nachádza sa síce v strede toku Dlhej rieky, ale nie je pohraničným mestom a ani jeho susedné provincie neležia na hraniciach mesta. Proti týmto šiestim velikánom tak zvádza nerovný boj, ale aj tak si svoj význam drží naďalej.
Tri mestá dnešného Wuhanu
História osídlenia územia dnešného Wuhanu siaha až do šestnásteho storočia pred našim letopočtom. História mesta začína okolo siedmeho storočia pred naším letopočtom. Až do zjednotenia Číny v roku 221 pred naším letopočtom bolo mesto na území dnešného Wuhanu hlavným sídlom samostatného štátu Chu, ktorý bol posledným nepriateľom štátu Qin. Štát Qin Čínu po prvýkrát zjednotil a založil cisárstvo.
Vo Wuchane sa cisárstvo aj skončilo, i keď vtedy na tomto mieste stálo mesto s názvom Wuchang a nie Wuhan. V roku 1911 sa tu odohralo tzv. Wuchangské povstanie, ktoré po dva a pol tisícročí po prvýkrát zvrhlo cisárstvo a bola založená Čínska Republika. Wuchang bolo jedno z troch miest na území dnešného Wuhanu.
Prvé roky Čínskej republiky boli chaotické. Čínu ovládali lokálni vládcovia. V roku 1926 armáda Národnej strany na čele s Čankajškom uskutočnila takzvaný Pochod na sever, vojenskú expedíciu, ktorá mala za účel Čínu konečne zjednotiť, čo sa im aj podarilo. Jednou z vecí, ktoré spravili, bolo zjednotenie miest Wuchang, Hankou a Hanyang do jedného mesta. Zo začiatočných slabík ich názvov vznikol nový názov – Wuhan a z jednotlivých miest sa stali mestské štvrte.
Jednotlivé mestá sa stali mestskými časťami Wuhanu. Od seba ich rozdeľujú dve rieky, ktoré pretekajú Wuhanom - rieka Han a Dlhá rieka, niekedy známa aj pod názvom Yangzi Jiang, či rieka Yangzi.
Rozdiel medzi týmito štvrťami výstužne popísala čínska spisovateľka Fang Fang vo svoje knihe Denník z Wuhanu, ktorú som preložil do slovenčiny. Kniha Denník z Wuhanu opisuje začiatky pandémie.
„Najživšia a najveľkolepejšia z týchto troch častí je časť Hankou. Nachádzajú sa tu všetky najslávnejšie časti Wuhanu, ako pešia zóna Jianghan, či Prvý most cez Dlhú rieku. Kedysi, ak chceli ľudia z Wuchangu alebo Hanyangu spraviť rodinné nákupy, museli sa loďou alebo autom prepraviť na druhú stranu do Hankou. Dnes sa to zmenilo – zvyšné dve časti svojím rozvojom Hankou rýchlo dobiehajú. V ľuďoch však napriek tomu zostala predstava, že veci z Hankou sú vždy lepšie a lacnejšie, ako vo zvyšných častiach Wuhanu. Preto sem radi chodia nakupovať.
Oproti živému Hankou býval Wuchang na juh od rieky relatívne opustený. Jeho najväčšou výhodou bolo množstvo kvalitných škôl a vedeckých pracovísk. Sídli tu Wuhanská univerzita, jedna z najstarších a najkrajších univerzít Číne. Už roky patrí medzi najprestížnejšie a najkvalitnejšie univerzity v krajine. Dnes už aj vo Wuchangu sú všade populárne nákupné centrá a jeho opustenosť je minulosťou. Podobne ako v Hankou, aj tu sú ulice plné života.
Hanyang bolo odjakživa industriálne centrum Wuhanu a dodnes je ako mladší brat dvoch už dospelých štvrtí Wuchang a Hankou. Je uväznený medzi tokmi Dlhej rieky a rieky Hanjiang, preto býva často veľmi tichý a pokojný. Preslávila ho zbrojnica, ktorú tu postavili na začiatku storočia. Každý, kto bol kedysi vojakom, používal výzbroj vyrobenú v Hanyangu. Vďaka týmto výrobkom sa Hanyang dostal do povedomia ľudí. Posledné roky sa vo Wuhane rozrastá chemický priemysel, ktorého centrum je tiež v Hanyangu.“
Mesto mostov
Cez Dlhú rieku vedie jedenásť mostov a najstarší most v meste je zároveň aj nastraším mostom cez Dlhú rieku. Kedysi bolo veľmi namáhavé dostať tovar po železničnej trati z Pekingu do Kantonu, to znamená najvýznamnejších miest na severe a juhu Číny, pretože železnicu pretínala Dlhá rieka cez ktorú neviedol most. Vlak sa musel vždy na jednom brehu rozobrať, preplaviť loďou a na druhom brehu zase spojiť, čo túto trasu výrazne natiahlo. V roku 1955 v rámci prvej päťročnice komunistickej strany, ktorá sa dostala k moci v roku 1949, postavilo mesto Wuhan prvý železničný most cez Dlhú rieku. V tom období bola Čína ešte stále veľmi chudobná krajina a stavbu takéhoto veľkého diela by sama nezvládla. Na pomoc však Číňanom prišiel Sovietsky zväz, ktorý mal v tom období s Čínou ešte veľmi dobré vzťahy. Ale čínsky vládca Mao Zedong a sovietsky vládca Stalin si nikdy moc nesadli, boli ako dva kohúty na jednom smetisku, a tak sa vzťahy týchto dvoch komunistických veľmocí časom zhoršili. No most cez Dlhú rieku stále stojí a pripomína časy ich priateľstva. Je stále funkčný a dokonca po ňom už premávajú aj moderné čínske rýchlovlaky.
Dlhá rieka
Dlhá rieka je síce zdrojom bohatstva Wuhanu, ale zároveň bola aj prekliatím tohoto mesta, pretože pred postavením Priehrady Tri tiesňavy, najväčšieho vodného diela na svete, ktoré je hneď pri Wuhan, bolo mesto neustále sužované ničivými záplavami. Počas obdobia dažďov musela byť stráž na rieke dvadsať štyri hodín a keď videli, že voda rýchlo stúpa, bili na poplach. V roku 1931 bol Wuhan jedným z dejísk najničivejších povodní v čínskej histórii. Prílivová vlna o výške 16 metrov zaliala mesto, kde sa ukrývali aj ľudia z okolitých dedín, ktoré záplavy vyhnali z domovov už predtým. Až osemdesiat tri štvorcových kilometrov územia Wuhanu bolo uväznených pod vodou celé tri mesiace. O domov prišlo asi 800 000 ľudí. Počet obetí nie je presne známy a odhady sa rôznia: 150 000 ľudí sa zrejme utopilo okamžite a dva milióny ľudí umreli kvôli nedostatku jedla a vody počas nasledujúcich mesiacov. Ešte rok po povodniach ľudia umierali na epidémiu moru, ktorá tu kvôli vznikla. Podľa odhadov zabila ďalších 32 tisíc ľudí. Najvyššie odhady vravia, že dokopy záplavy zabili až štyri milióny ľudí. Aj kvôli povodniam bolo postavenie veľkej priehrady na Dlhej rieke pre Čínu a aj pre Wuhan tak dôležité. Hoci má priehrada stále nespočetne problémov, Wuhan odvtedy už ničivé povodne nezasiahli ani raz.
Historické pamiatky
Keďže je Wuhan aj historické centrum Číny, nachádza sa tu niekoľko najvýznamnejších historických pamiatok Číny. Jednou z nich je aj pagoda Žltého žeriava, jedna zo štyroch najvýznamnejších pagod Číny Postavili ju už v roku 223 nášho letopočtu, avšak počas takmer dvoj-tisícročnej histórie niekoľkokrát padla za obeť požiarom a vojnám a museli ju postaviť nanovo.
Legenda o vzniku slávnej pagody rozpráva o reštaurácii, ktorá kedysi stála neďaleko súčasnej Pagody žltého žeriava. Do tejto reštaurácie chodil pravidelne starý muž. Prišiel, veľa toho vypil a večer odchádzal. Občas však zabudol zaplatiť. Pani majiteľka sa začala hnevať a snažila sa vypátrať, kto to vlastne tento muž je. Nakoniec zistila, že neznámemu mužovi zomrela celá rodina, zostal úplne sám a postihol ho veľmi smutný osud. Prišlo jej ho tak ľúto, že nikdy viac už od neho peniaze nepýtala.
Jedného dňa tento muž prišiel do reštaurácie, z vrecka vytiahol kúsok pomarančovej kôry a na stenu ňou namaľoval žltého žeriava. Vytiahol píšťalu a začal mu hrať. Vták zrazu ožil a začal na stene tancovať a poletovať. Správy o tomto zázraku sa začali šíriť a všetci to chceli vidieť na vlastné oči. Reštaurácia bola nasledujúcich desať rokov každý deň úplne plná, ale počas týchto desiatich rokov sa starý muž už ani raz neukázal. Až jedného dňa, presne o 10 rokov prišiel znova, vytiahol z vrecka píšťalu a začal vtákovi opäť hrať. Žeriav vyletel na oblohu, niekoľkokrát zakrúžil nad reštauráciou, s majiteľkou sa rozlúčil a odletel do nebies. Starý muž odišiel a už sa viacej neukázal. Za tých 10 rokov, čo žeriav prinášal reštaurácii návštevníkov, majiteľka zbohatla. Ako vďaku tomuto starému mužovi a jeho žeriavovi postavila veľkú pagodu, ktorú nazvala Pagoda žltého žeriava.
Povesť je to krásna. Ale podľa reálnych historických reálií slúžila stavba skôr na vojenské účely. Keďže sa nachádza na vrchole vysokého kopca, je z nej vidieť na všetky svetové strany a poskytovala tak veľkú vojenskú výhodu v období, kedy sa Čína zmietala vo vojnách.
Mesto ako každé iné
„Podobne ako v ďalších významných svetových metropolách, aj vo Wuhane sa stretáva obchod, priemysel a veda. Mesto má za sebou životné peripetie, dejiny poznačené krvou, zažilo koloniálnu hanbu aj ťarchu vojny proti Japonsku, stavebný ošiaľ aj tragickú Kultúrnu revolúciu, má hrdinov i prostitútky, prehýba sa pod záplavou áut a v noci nespí, má drahé hotely a reštaurácie, nikdy neutíchajúce trhoviská, zelené stromy a červeň kvetov, ale aj veľké znečistenie a smog. Nájde sa tu ticho, mier aj krása a žijú tu nielen zbohatlíci, ale aj ľudia na pokraji chudoby. „ takto o Wuhane píše autora Fang Fang. Tá dokumentovala aj ďalšiu katastrofu, ktorá Wuhan zasiahla a ktorú dnes poznáme pod názvom Covid-19.
Jedenásť miliónov ľudí bolo zavretých doma bez možnosti vyjsť na ulicu celých sedemdesiatšesť dní. A vírus dodnes trápi celý svet. Aj preto mesto Wuhan už pozná každý, i keď žiaľ nie tak, ako by si to Wuhančania predstavovali. Ale veria, že súčasné trápenie raz pominie a svet spozná Wuhan ako mesto riek, jazier, obchodu, bohatej čínskej kultúry a histórie. Ako miesto, ktoré sa oplatí navštíviť.
