Ako som sa stratil na bojisku druhej svetovej vojny

Všade je tma. Prišiel som o tri hodiny neskôr, než som predpokladal. Plán bol doraziť ešte za svetla, pokojne nájsť nejaké pekné miesto, kde by som mohol zaparkovať a prespať v aute. Mám so sebou spacák, karimatku a všetko potrebné vybavenie, lenže je tma. Nič nie je vidieť. Blúdim malými dedinkami a nijako sa z nich neviem vymotať. Uličky sú neuveriteľne úzke a moje auto je príliš dlhé. Musím si dávať veľký pozor.

Konečne opúšťam obydlia a vchádzam do kopcov. Prudko stúpam, ale vôbec neviem kam smerujem. Vidím iba tam, kam dosvietia diaľkové svetlá. Sú dostatočne jasné, pred seba teda vidím bez problémov, ale moje oči sa im prispôsobili, čo znamená, že zvyšok krajiny sa zmenil v čiernotu. Aby som si spravil predstavu, kde som, vypínam svetlá auta, zavriem oči a čakám, kým si zvyknem na tmu.

Zistil som, že som poriadne vysoko. Musím si dávať pozor, idem po úzkej poľnej ceste a podo mnou sa nachádza desiatky metrov hlboký zráz. Obloha je krásne jasná, vidím hviezdy, mesiac i protiľahlé majestátne hory. Opäť zapínam svetlá a pokračujem ďalej po poľnej cestičke. Konečne sa rozširuje.

Napravo sa objavila vysoká skalná stena, ktorá poskytuje dobrý úkryt pred vetrom. Pod ňou je priestor, kam by sa moje autom mohlo zmestiť bez toho, aby upchalo cestu. Je už jedenásť hodín večer, nemám čas hľadať lepšie miesto a preto parkujem čo najbližšie k stene. Musím si dávať pozor, je tu veľa kameňov, konárov a kríkov, zem nie je vôbec rovná. Samá diera. Nevýhoda tohto miesta je aj to, že som blízko dediny. Bojím sa, aby som nezobudil dedinčanov a neprišli ma v noci navštíviť. Pootvoril som okná auta, aby som mal dostatok vzduchu, predsa len vonku je dosť teplo, a na okná naťahujem čierne sieťky, aby mi do auta nenalietalo veľa komárov. Nepomohli. Zapínam spacák a unavene zatváram oči. Všade naokolo je absolútne ticho. Unavene zaspávam. Dnes som našoféroval takmer päťsto kilometrov…

Celú noc som sa budil. Ešte som si nezvykol spať v aute. Taktiež som nemal vankúš z čoho ma celú noc bolel krk. Nakoniec ma už definitívne zobudili hlasy naokolo. Miestni dedinčania sa chodia na moje auto pozerať. Nerozumiem čo hovoria, rozprávajú miestnym dialektom, ale započul som slová „auto“ a „poznávacia značka mesta Kunming“. Bavia sa o mne. Sú prekvapení, čo tu hľadá toto veľké biele auto, ktoré ešte nikdy nevideli. Ja stále ležím v spacáku a zatiaľ nemám dostatok síl vstať. Cez okno vidím prvé ranné slnko. Krásne presvetľuje celé auto. Pomaly zodvihnem hlavu a nazriem von. Dvaja muži odchádzajú. Asi si myslia, že je toto auto prázdne, nebolo ma totiž vidieť. Znova som si ľahol a na chvíľu zavrel oči. Prešlo pár minút a opäť počujem, že niekto prichádza. Je to mladý muž. Sadol som si, aby ma tentokrát bolo vidieť a on sa pristavil.