Vlak v zelenej koži - Zhou Yunpeng

Prvá z krátkych poviedok/esejí z časopisu „Skupina sólistov“ (ang. Chorus – čín. 独唱团) je od autora menom Zhou Yunpeng (周云蓬). Je to súčasný čínsky spevák, ktorý je už od detstva nevidiaci. Viac o ňom napíšem v budúcom článku.

Názov poviedky je “Vlak v zelenej koži”. Ako názov napovedá, venuje sa tam svojím zážitkom z ciest v diaľkových vlakoch. (Diaľkové vlaky majú v Číne potiahnuté sedadlá zelenou kožou, preto je toto spojenie bežným hovorovým pomenovaním pre diaľkové vlaky)

Vlak v zelenej koži

Miesto, kde bývam v meste Shenyang, nazývame „Na západ od koľají“. Na východ od nás stojí totiž železničný most. Je to priemyselná zóna. Vždy keď tade prechádzame autobusom pochytí ma nutkanie, postaviť sa na špičky, aby som dovidel až na most. Často prechádzajúce vlaky sa rútia s obrovskou energiou a rýchlosťou do diaľok. Ako dieťa ma to neuveriteľne priťahovalo.
V detstve som dostal zelený zákal a tak sa moja mama rozhodla zobrať ma k lekárovi na juh. V tom čase trvala cesta vlakom zo Shenyangu do Šanghaja dva a pol dňa.

Bola to nepredstaviteľná diaľka. Pred odchodom sme mali stále návštevy. Susedia sa zastavovali a prosili moju mamu o nákup módneho oblečenia, žuvačiek, krémových koláčikov… Veľa mojich kamarátov mi závistlivo vraveli, že by tiež chceli mať choré oči. Tak by sa aspoň dostali do Šanghaja. Taká bola Čína v sedemdesiatych rokoch.
Detská radosť a vzrušenie ma vo vlaku držali len chvíľku. Čo nevidieť ich vystriedala neuveriteľná nuda a únava. Mama mi uvoľnila svoje miesto, aby som si mohol ľahnúť cez dve sedadlá. Spal som ako drevo. Vtedy som bol ešte primladý na to, aby som pochopil utrpenie, ktorým mama musela prejsť, keď celú noc nezažmúrila oka a ani si len nesadla. Keď sme sa dostali až k Dlhej rieke, mama ma zobudila. Pred nami sa nachádzal Nanjingský most. Presne ten, ktorý je nespočetnekrát vyobrazený na rôznych plagátoch. Dokonca aj na vtedajšej dvadsaťhalierovke sa vynímal veľkolepo. Dostali sme možnosť ho vidieť na vlastné oči.
Žiaľ, most sme prechádzali v noci a bola tma ako v rohu. Jediné, čo sa dalo zazrieť, bolo kde-tu blikajúce osvetlenie mosta. Predstavoval som si, ako sa pod nami musí valiť tmavá a široká Dlhá rieka. Prázdne buchotanie voza sa menilo v rachot. Trvalo to takmer 10 minút, stále mi vŕtalo hlavou ako neuveriteľne dlhý tento most musí byť. Určite je na svete ten najdlhší! Presne tak, ako som si myslel, že Čína je najväčšia krajina na svete a Shenyang najväčšie mesto na svete. Teda okrem Pekingu samozrejme.

-2-

Keď som mal 16 rokov, bol som už 7 rokov slepec. Pravdu povediac, často som sa prirovnával k slávnej Zhang Haidi. Bol som invalid, ale nezahadzoval som svoju mladosť. Za pomoci paličky mi nerobilo až taký problém prechádzať sa, vedel som prejsť cez cestu bez toho, aby ma zrazilo auto, vedel som si ísť nakúpiť.
Jedného dňa som oznámil mame, že pôjdem na pár dní prespať ku kamarátovi. Potajomky som si však kúpil lístok do Tianjinu. V tom čase už som dávno vedel, že Shenyang je len robotnícka dedina na konci sveta, že existujú mestá ako Chengdu, Wuhan, Tianjin, Peking,
Nasadol som na vlak, čo išiel z mesta Jiamusi. Keďže to bol vlak, ktorý len prechádzal naším mestom, nemohol som si kúpiť miestenku. Sadol som si na spojnicu medzi vagónmi a predstavoval si veľké mestá, ktoré ma čakali. Konečne mám svet pred sebou. Hrdo som si kúpil fľašu piva a vajíčka na tvrdo. Svet sa zmenil v môjho druha. Boli sme spolu bok po boku.
Vedľa mňa sedel akýsi dedo. Lačne sa ma opýtal, či by som ho neponúkol. Dal som mu nedopitú fľašku piva. Povedal, že je na mne vidieť, že som výnimočný človek. Určite ma čaká veľkolepá budúcnosť. Jeho slová ma veľmi potešili a tak som mu dal hneď aj dve vajíčka.
Keď som prišiel do Tianjinu, ubytoval som sa v malom hotelíku. Dva yuany za noc. Vyžíval som sa v počúvaní Tianjinského dialektu. Odtiaľ som išiel už len 2 hodiny do hlavného mesta našej obrovskej vlasti – Pekingu.

Vtedy som bol fanatik do umenia, takže moja prvá zastávka bola samozrejme v kníhkupectve na obchodnej promenáde Wangfujing, čo vtedy ešte nebolo zbúrané. K večeru som sa vybral do parku Taoranting, pretože som si tesne predtým v rádiu vypočul reláciu o Shi Pingmei (1). Chcel som ísť vzdať česť tejto kedysi tak talentovanej žene.

-3-

Otec vravieval, ak sa chcem stať spevákom, mal by som ton učiť podľa Mao Ning. Ísť rovno do televíznej stanice. Všetci tam sú zo Shenyangu a nejako ma pretlačia. V tom čase som si však už rok v Pekingu sám zarábal spevom. Mal som školský ruksak plný bankoviek. Rozhodol som sa ísť do provincie Yunnan, presnejšie do mesta Dali. Z Pekingu do hlavného mesta tejto provincie, Kunmingu, to trvá 50 hodín.
Prvých desať hodín vo vlaku som sa veľmi tešil na Yunnan. Predstavoval som si všetky tie slávne miesta, akoby som hladil kúsky mramoru vo vrecku.
Po ďalších desiatich hodinách cesty už tie kúsky mramoru boli dosť obchytkané. Ako pretrpieť toľko času? Začal som počúvať, o čom sa bavia ľudia naokolo.
Oproti sediaci neustále debatovali, kde môže byť skrytá atómová bomba. Sedeli tam aj nejakí vojaci. Chvíľu som ich počúval, ale radšej som zmenil kanál. Ľudia v ďalšom rade preberali obchod, finančný úspech a ľudské hranice. Opäť som sa radšej otočil k ďalšiemu kútu. Trošku obďaleč sedela dievčina, ktorá rozprávala o tom, že ide navštíviť svojho priateľa. Ktorý vyučuje v Kunmingu. Kúpila mu kyticu ruží. Dievča si kvôli zápalu, s akým rozprávala ani nevšimla, že má prasknutú vázu a voda jej vyteká po celom vagóne.
Po dvadsiatich hodinách sa mi okolité hlasy začali strácať v diaľke. Cítil som sa ako opitý. Začal som vyratúvať všetky knižky, čo som kedysi prečítal. O chvíľu som si však našiel lepšiu zábavu. Snažil som sa rozpamätať, čo som robil pred rokom presne o takomto čase. Postupne som pridával na obtiažnosti: pred piatimi, šiestimi, siedmimi rokmi. Chvíľami som mal pocit, ako by som v určitom čase vôbec neexistoval. Ani za svet som si nevedel vybaviť svoj život v určitých obdobiach. Tým viac som sa snažil prísť späť k zmyslom: ako by som navliekal niť, okľukou, hrabúc rukami a nohami, som sa plazil k zóne bez spomienok.
Po dvadsiatich hodinách sme prišli do Guizhou. Umieral som od únavy. Už som rezignoval, na chodníčku medzi sedačkami som sa stočil do klbka a snažil sa vydržať na zemi v klude. Keď však išiel chlapík, čo predával jedlo tlačiac svoj vozík, musel som sa vždy postaviť. Až keď prešiel, mohol som si znova ľahnúť. A k tomu ma ešte neustále preskakovali ľudia, čo chodili na toaletu. V tom čase som už mal dlhé vlasy. Hoci som už nebol neskúsený mládežník, nikdy by mi nenapadlo, koľkokrát možno za jednu cestu pristúpiť vlasy.
Slivkové víno v Kunmingu je vynikajúce. Jedlo je tu neuveriteľne lacné. Človeka to ľahko zvábi a mojich zopár stovák bolo o chvíľu preč. Zase som začal hľadať bary, aby som si spevom niečo zarobil. Neúspešne. Už som nevedel čo robiť, veď jesť predsa treba. Našťastie v Changsha som mal kamaráta, ktorý bol ochotný zamestnať ma. Kúpil mi však lístok len do mesta Huaihua. To bolo len na pol ceste, zvyšok som sa viezol na čierno. Prvýkrát som porušoval zákon, bol som z toho neuveriteľne nervózny.
Prešli sme mesto Huaihua. Môj lístok tým stratil význam. Bol som vystrašený. Ako sa vraví, pod lampou býva najväčšia tma a tak som sa vybral rovno k revízorovi. Popýtať sa koľko je hodín, pýtať na počasie, čo zaujímavé je v Hunane, akú hudbu počúva a podobne. Po toľkých otázkach revízor už prešľapoval z nohy na nohu. No nevzdával som to, ako podľa slávnej klasiky „Umenie vojny“. Takto sa uplatňuje v živote. Konečne sme sa dostali do Changsha.
Nepretieklo veľa vody a zase som raz pri cestovaní prekračoval zákon. Išiel som vtedy s kamarátom do Tainanu. Môj kamarát bol známy šialenec a fanúšik rock’n’rollu. Po ceste sme diskutovali o Marxovi, Bobovi Dylanovi, o rôznych fantastických politických smeroch. Ľudia naokolo si nás vyplašene obzerali. Keď sme chceli vystúpiť, pristúpili zrazu nejakí muži v civile a zadržali môjho kamaráta. Povedali, že musí ísť na prešetrenie a nechceli mu dovoliť vystúpiť. Chvíľu sa hádali vo dverách a môj kamarát vyskočil na perón, aby utiekol. Policajti ho však chytili a ťahali späť do vlaku. Pridalo sa zopár ďalších železničných policajtov a nakoniec ho tam aj dostali. Vlak meškal už pol hodiny. A tak, hneď ako boli dnu, pohol sa aj s mojím kamarátom.
Ja som zostal na stanici. Policajti ma zaviedli do čakárne. V mojej batožine našli neznámy strunový nástroj. Vzrušením sa im zmenil hlas, pýtali sa čo to je. Povedal som, že je to ladička na gitaru, ale nechceli mi veriť. Musel som im názorne predviesť ako sa používa, ukázať, na čo slúžia jednotlivé struny a dokonca zahrať trocha na gitare. Až potom mi konečne uverili.
O chvíľu zazvonil telefón. Bola to železničná polícia. Podľa vyšetrovania vraj vo vlaku nič nezmizlo. Pýtali sa cestujúcich, o čom sme sa rozprávali, ale všetci povedali, že to boli samé cudzie mená, ktorým nerozumeli. Napokon ma polícia prepustila. Stiahli podozrenia, že sme zlodeji, ale aj tak nám vrelo odporučili, že nie je správne preberať zložité veci nahlas na verejnosti. Keďže však vraj vidia, že moje správanie je prijateľné, nechajú to tentoraz  tak. Môj priateľ obišiel horšie, musel zaplatiť pokutu 50 yuanov a nechali ho vystúpiť až na ďalšej stanici.

-4-

Peking je ako kotol, v ktorom sa varí množstvo umenie milujúcich prisťahovalcov. Varia sa tam tak dlho, kým nemajú chuť vyskočiť von a schladiť sa. Mimo hrnca je však dezolátna chudoba. Chýba im tam tá podivnosť spojená s excentrizmom, a tak skáču hneď naspäť.
V roku 2001 som sa uvaril skoro až na smrť, a tak som sa v jednom momente rozhodol ísť na vlakovú stanicu a kúpiť si lístok niekam inak. Pýtal som sa na mnohé miesta, ale všetky lístky boli vypredané. Až dotaz na Yinchuan dostal z okienka kladnú odpoveď. Hneď som si lístok kúpil. Asi to bol rýchlik č. 43 z Pekingu do Juayuguanu. Dostačujúco ďaleko a opustene. Vo vlaku bolo málo ľudí, ku koncu som si dokonca mohol ľahnúť cez niekoľko sedačiek. V Yinchuan som sa postavil do stredu námestia a začal hrať, aby som si zarobil na ďalšiu cestu. Potom som pokračoval ďalej na západ. Do Lanzhou. Spieval som na tamojšej univerzite za trošku peňazí. Stretol som tam jedného mladého homosexuála. Pri ceste mi zaplatil vyčistenie topánok, a pozval ma na praženú ryžu s ananásom. No keď zistil, že som len normálne orientovaný obyčajný človek, rýchlo sa vytratil.
Opäť som nastúpil na vlak a dorazil do Xiningu. Uprostred  hlbokej noci som sedel v prázdnej čakárni a rozmýšľal, kam ďalej by som sa mal vybrať. Vtom si ku mne prisadla dievčina a zhlboka si vydýchla. Podla toho výdychu som hneď spoznal, že ona vie kam, chce ísť. Vo vnútri som sa veľmi potešil. Je možné aby sa aj mne prihodil toľko tradovaný milostný príbeh? Vtedy sa vo vlakoch rozprával takto: V diaľkovom spoji si vedľa teba sadne neznáma dievčina. Je úplne vysilená a tak si oprie hlavu o tvoje rameno a zaspí. Znenazdajky pocítiš rovnako neuveriteľnú únavu. Ale chceš, aby sa dobre vyspala. A tak deň a noc bez pohybu držíš, čakáš, až do momentu, keď sa sama zobudila a povedala ti, že sa za teba vydá.
Vráťme sa však do reality. Opýtal som sa jej, či má ťažkosti, či nepotrebuje pomôcť. Povedala že v tomto meste už dlhší čas brigáduje, ale šéf mešká s výplatou. Nemá už ani halier a chce sa vrátiť domov. Rýchlo som vybral chlebíček, čo mi niekto strčil do vrecka za spievanie a rozdelil sa s ňou. Ďalší deň sme nastúpili na vlak smerom k jazeru Qinghai.
Vo vlaku už bolo možné zazrieť ľudí, ktorí recitujú mantry (pozn. autora: oblasť je relatívne blízko k Tibetu). Stále sme stúpali do väčšej nadmorskej výšky. Konečne som bol dosť ďaleko, aby som necítil za chrbtom horúčavu toho kotla.
Vystúpili sme v meste Hairag. Vedľa stanice bola malá reštaurácia, malý hotelík a pošta. Pri jedení som si dal dva poháriky na guráž a opýtal som sa jej, či nechce byť moja priateľka. Odpovedala, že už má priateľa. Študuje na vysokej škole v Lanzhou. Opýtala sa ma, či som prišiel až sem len kvôli tomu, aby sa stala mojou priateľkou. Vo vnútri som prikývol, ale z úst mi vyšlo nie. Večer sme sa ubytovali v izbe pre dvoch v malom hotelíku. Dvere sa zvnútra nedali zamknúť, tak som ich zatarasil stolom. Uprostred noci nám na dvere začal trieskať nejaký opilec. Celú noc som nemohol zaspať, lebo sme boli v nelegálnom hotelíku.
Ráno mi povedala, že je pre ňu trápne s niekým cestovať. A nechce mať výčitky svedomia voči priateľovi. Spýtal som sa jej, kam chce ísť. Chcela sa vrátiť do Lanzhou.
Z nášho mesta išiel vlak len dvoma smermi. Ona cestovala do Lanzhou, mne nezostávalo iné, len sa vybrať opačným smerom, do mesta Golmud.
Kúpili sme dva lístky. Môj vlak odchádzal skôr. Chcel som ju naposledy objať a zaželať jej šťastnú cestu, ale pri nastupovaní do vlaku je všetko príliš náhlivé, ani neviem ako, ale zatlačila ma do vagónu a dvere sa s vrzgotom zavreli.
Cez mesto Golmud sa ide do Tibetu. Ľudí čítajúcich mantry pribúdalo. Vo vlaku sa niesol silný zápach tibetského máslového čaju, okolo mňa boli samé neznáme názvy staníc, večer vo vlaku bola neuveriteľná zima. Vonku sa nachádzalo soľné jazero, tak veliké a neurčité, ako by bolo z Marsu. Cítil som sa veľmi osamelý. Nadával som si, koho som chcel oklamať tým, že som sa pýtal, či nechce byť moja priateľka. Cestovať vo dvojici a mať sa s kým porozprávať, nie je to azda oveľa väčšie šťastie?
Moju zastávkou končila železnica. Ak by som chcel ísť ďalej, boli by to už len hodiny v diaľkových autobusoch, jakmi vyšliapané cestičky, zasnežené vrchy, nekonečné planiny. . . Začínal mi chýbať ten kotol v diaľke, je rozohriaty a môžete sa v ňom variť tým spojením až na kosť, na aké ste zvyknutý, a tými ľuďmi čo stretáte.

-5-

Miesto, kde teraz bývam, je asi len sto metrov od vlakovej stanice. Zvuk odchádzajúcich a prichádzajúcich vlakov pravidelne zaplavuje moje uši. Je zároveň plytký a hlboký, rovný a zakrivený, ten zvuk je taký prirodzený, ako vietor alebo stromy. Pre mňa to nie je hluk, ale balzam.
Jeden čas ma prenasledoval sen. Snívalo sa mi o neznámej stanici asi v nejakom meste na severe. Prestupujem. Stanica je pokojná a čistá. Myslím, že dokonca pred chvíľkou spŕchol dáždik. Nie sú tam ani žiadni zamestnanci. Cestu von zo stanice tvoria dva páry krútiacich sa koľajníc. V tom sne som niekedy čakal aj pol hodinu. Diaľkový vlak však nakoniec odišiel a stanica sa opäť ponorila do pokojného ticha.
Niekedy ten sen prebieha takto: keďže by som na vlak čakal príliš dlho, idem sa prejsť do mesta. Neďaleko stanice je riečka, ktorá sa veľmi podobá na tú, čo vedie do mora v Tianjine. O chvíľu sa objaví stredne veľký autobus, ktorý zberá ľudí smerom do mesta. V meste je jedna neveľká vysoká škola textilu. V celom meste panuje šedý nádych, na uliciach sú len tiché stereotypy. Niekedy sa však sen mení, som na stanici a stojím v dlhom rade na lístky. Všade po zemi je nejaký lepkavý prach.
Vždy po zobudení premýšľam, prečo sa mi stále sníva o tom istom meste? Bol som v ňom niekedy počas mojich ciest? V skutočnosti som v takomto meste nikdy nebol. Niekedy dokonca vyťahujem mapu a hľadám ho. Myslím, že by to mohlo byť nejaké malé mestečko na rozmedzí provincií Henan a Shandong.
S vlakmi sa spája aj krv a smrť. Z detstva sa pamätám, že pri našej trati bolo jedno nebezpečné miesto. Viackrát tam došlo k vražde, alebo niekto spadol pod vlak. Stávalo sa mi, že keď som tade išiel, zmocnil sa ma pocit, že zrazu nemôžem ďalej. Ako by ma chytila a ťahala neviditeľná ruka smrti. Samozrejme tí, čo takéto príbehy rozprávajú, sú tí, čo unikli a nezomreli.
Keď som chodil na základnú školu, v meste Liaoyang v provincii Liaoning sa narodil hrdina, ktorý sa obetoval za druhých. Volal sa Zhou Yuncheng. Pamätám si to presne, lebo jeho meno sa líši od môjho iba jedným znakom. Strhol dve na smrť vystrašené deti z koľají pred prichádzajúcim vlakom, ale sám pri tom zahynul.
V tom čase sa podobné prípady hrdinov, z ktorých sme si mali brať vzor, objavovali desiatky.
Pamätám si, ako nám učiteľ dal za úlohu napísať esej o jeho hrdinstve. Myslím že v čase, keď umrel, mal len 18 rokov. O pár rokov sa naňho zabudlo. Iba teraz, keď píšem príbeh o vlakoch, sa mi matne vybavuje. Ešte pred ním však bola jedna mladá dievčina. Volala sa Dai Birong. Tiež zachránila niekoho spod vlaku, ale prišla o ľavú ruku a ľavú nohu. V roku 1997 som spieval v bare v Changsha. V rádiu som zachytil jej interview. Mala vtedy už 40 rokov a tuším pracovala ako obyčajná robotníčka. Život bez ruky a nohy je priniesol neuveriteľne veľa bolesti a nevýhôd.
Ako posledného by som chcel spomenúť básnika menom Haizi. 26. januára 1989 sa rozhodol, že svoj život skoncuje pod vlakom. Už je to 20 rokov. Ak by ešte žil, pravdepodobne by už bol v kruhu slávnych básnikov, začal by sa utápať v alkohole, plytvať šťastím, rozvádzať sa, možno by dokonca písal televízne seriály. Keď stál v bráne dynamických deväťdesiatych rokov povedal: „Ak nevojdem, zabavte sa sami“. Zanechal po sebe knižku „Výber z básni od Haizi“ – je to kniha s veľkou obálkou, hrubá a ťažká – sama musela ísť chodníkom 90 rokov, prekročením milénia prechádzala  z jedného kníhkupectva do druhého, z jednej študovne do druhej, z jedného stolu na druhý až do nového storočia.

Poznámky

(1) Shi Pingmei bola družka komunistického aktivistu z počiatkov Komunistickej strany Číny. Obaja sú pochovaní v parku Taorangting na juhu Pekingu