Útrapy cudzinca v Číne v dobe koronavírovej
6 min read

Útrapy cudzinca v Číne v dobe koronavírovej

Útrapy cudzinca v Číne v dobe koronavírovej

„Dobrý deň!“ oslovila ma príjemnou angličtinou pohľadná Číňanka. Jej výzor, úsmev a aj vôňa prezradzovali, že som v luxusnom hoteli. Po troch mesiacoch, počas ktorých bol celý Šanghaj kvôli koronavírusu uzavretý, som si povedal, že si trošku luxusu doprajem. Dnešný deň som si vyhradil na relaxačnú saunu.

„Tu máte kľúčik od skrinky, v ktorej necháte Vaše osobné veci. Prezlečte sa do plaviek a môžete ísť najskôr do bazénu. Pri vstupe do relaxačnej zóny Vám kolega dá čistý uterák a vrecúško, kam si môžete uschovať mokré plavky,“ dala mi posledné inštrukcie a vošiel som do prezliekarne.

V bazéne som si zaplával zopár dĺžok. Voda bola príjemne chladná. Je máj a to znamená, že v Šanghaji už máme každý deň vyše tridsať stupňov. Chladná voda mi padla dobre. Dlho som sa ale v bazéne nezdržiaval. Už som sa nevedel dočkať sauny! Majú ich tu niekoľko druhov. Suchú, parnú, aromatickú, fínsku…

Nazrel som do parnej sauny cez zahmlené sklo. Super, nikto tam nie je. Číňania saunu zas až tak veľmi neobľubujú a tak nájsť ju prázdnu väčšinou nebýva problém. Celkovo tu dnes nie je veľa ľudí. Koronavírus nakazil aj peňaženky, nielen ľudí. Zahliadol som pár rodín s deťmi a kde tu nejaký mladý pár, či unaveného podnikateľa. Vrecko s plavkami som položil na zem, uterák som zavesil na vešiak a nahý som vstúpil do horúcej sauny.

To mi presne chýbalo, slastne som vydýchol… Zavrel som oči a užíval si príjemné teplo, ktoré mi začalo vstupovať do tela. Svoju pozornosť som uprel na kvapku potu, ktorá mi ako prvá vyrazila na čele. Pomaly stekala dolu k môjmu ľavému oku. Milimeter za milimetrom… Ako prišla tesne nad oko zrazu ju dobehla druhá, väčšia kvapka a strhla ju rovno do oka. Príjemne ma zaštípala soľ. Na čele som už mal desiatky nových kvapiek. V tomto zenovom rozpoložení som si užíval ticho, kľud a relax. Pomaličky som sa snažil precítiť každú jednu kvapku potu, keď zrazu…

Z môjho rozjímania ma prebral hluk. Otvoril som oči a za sklenenými dverami sauny som zbadal desiatky párov čínskych očí ako na mňa hľadeli a niečo si energicky rozprávali. Zrazu sa dav rozostúpil a zjavil sa policajt. Mal vážnu tvár plnú odhodlania, oblečený bol v plátenej, policajnej kombinéze, na hlave čiapka, okolo tela tesný opasok s výbavou. Na nohách mal kožené polobotky, ktoré k zvyšku obleku moc nesedeli a prezrádzali, že je len obchôdzkar. Otvoril dvere a v celej tejto výbave vošiel do sauny. V momente mal na čele viac kvapiek potu ako ja.

„Hellou, wen yi xia ni shi nali ren?

„Tingbudong“ svojou lámavou čínštinou som mu odpovedal, že nerozumiem. Bolo vidieť, že túto odpoveď očakával, ale v skrytu duše dúfal, že možno budem vedieť po čínsky a rýchlo sa dohodneme. Mýlil sa. Čapica, ktorú mal nasadenú na hlave, už mala mokrý okraj a fľak potu sa stále viac rozširoval. Aj na jeho veste už začal kde-tu presakovať pot. Keď mu žena dávala ráno vyžehlené oblečenie, asi nepredpokladala, že s ním dnes pôjde do sauny. Oblečený…

Vytiahol mobil s prekladačom.

„Where are you from?“ preložil mobil.

„Slovakia“ odpovedal som. „Europe.“

Moja odpoveď ho uspokojila, mobil mu asi preložil názov krajiny presne. Odišiel. Dav za dverami sa ale nerozchádzal. Neprešli ani dve minúty a už bol späť.

„To je v Rusku?“ opýtal sa cez prekladač.

„Nie, Európa.„

„A Európa je v Rusku?“

Dali sme si desať minúť geografie, na jeho mobile som vyhľadal mapu sveta a pomaly mu vysvetlil, aký je rozdiel medzi jednotlivými krajinami a kde presne sa tá naša nachádza. Neviem, či takú malú krajinu na displeji zbadal. Oči už mal totiž zaliate potom. V tomto momente už bola celá jeho uniforma kompletne premočená. Myslím si, že mi moju nahotu závidel. Davy Číňanov za sklenenými dverami neprestali našu rozpravu sledovať s evidentným záujmom. Musel to byť zaujímavý pohľad. Ešte šťastie, že oni žiadne mobily nemali, sú sem zakázané. Inak by som už určite bol hviezdou na sociálnych sieťach.

Policajt vyšiel von. Myslím, že sa išiel schladiť, s odpoveďami ešte nebol spokojný. O pár minút sa znova vrátil. Na tvári som mu videl, že sa mu do sauny tretíkrát nechce. Ale aj tak ma ani raz nevyzval, aby som išiel ja von. Srdcom to bol bojovník.

Nasledoval krátky výsluch o tom, kedy som prišiel do Číny, či som bol po prílete v karanténe a ako dlho to už je. Taktiež sa ma opýtal, či mám zelený kód v aplikácii Alipay, ktorý ukazuje pravdepodobnosť, s akou som sa mohol stretnúť s novým vírusom. Samozrejme, že je zelený. Inak by ma do hotela ani nepustili. Uznal, že to je pravda. Konverzácia sa chýlila ku koncu.

„Ospravedlňujem sa za vyrušenie, ale bolo mi nahlásené, že tu je cudzinec. Bohužiaľ je teraz u vás v Európe situácia vážna, a tak sme musel prísť preveriť vašu identitu.“ povedal mi. Lekcia geografie zjavne mala úspech.

„Musím si ale ešte odfotiť váš pas“ dodal.

„Ja tu ale pas nemám. V skrinke mám mobil a v ňom mám pas odfotený.“

„To postačí.“

Išli sme do šatne. Kým som hľadal mobil, pán policajt si na chvíľu sadol a lapal po dychu. Bol červený ako rak. Vytiahol som mobil, našiel fotku a ukázal mu ju. On si svojím mobilom chcel odfotiť displej, ale zrazu zamrzol.

„No, no, no!“ zakýval razantne hlavou.

Chytil ma za ruku s mobilom a vysunul mi ju ďalej pred telo. Prstom mi ukázal na miesto kde som mal mobil predtým. Pochopil som. Ak by tú fotku spravil, asi by ju neskôr musel žene vysvetľovať. A veru by sa ťažko vysvetľovala…

Mobil som zavrel do skrinky. Chcel som sa ešte s policajtom rozlúčiť, predsa len zažili sme spoločne nemálo intímnych chvíľ. Ale už bol preč. Asi sa tešil ako sa vonku schladí, veď tam je iba tridsať stupňov na slnku.

Poznámka:


Aj keď je to neuveriteľné, poviedka vznikla na základe skutočného príbehu, ktorý mi rozpovedal kamarát (neodohral sa však úplne presne tak ako je v poviedke). Žije v Číne už viac ako päť rokov a podobných historiek má niekoľko. Tak ako takmer každý, kto v Číne žil dlhšiu dobu. Ak máte aj vy podobné zážitky, pošlite mi ich na môj mail pavel@cestycinou.sk a ja sa z nich pokúsim napísať krátku poviedku. Ak budem mať príbehov dostatok, mohla by z toho byť výborná knižka, čo poviete?

Ďalšie knihy o Číne

Pokiaľ by ste si chceli prečítať ďalšie neuveriteľne vtipné príbehy z Číny, odporúčam vám knižku môjho obľúbenéh autora Ladislava Ziburu. Pri čítaní jeho knížky Pěšky mezi buddhisty a komunisty som sa častokrát neudržal a nahlas sa smial. Po dočítaní som na ňu napísal aj krátku recenziu na sociálnych sieťach:

O Číne som prečítal nepočet kníh, ale knižka od Ladislav Zibura Pěšky medzi budhisty a komunistyje suverénne najvtipnejšia akú som kedy čítal. Prvýkrát som sa dostal na Ladislavovú prednášku na festivale Kolem světa náhodou, lebo som tam tiež premietal a nechcelo sa mi odchádzať z vyhriatej stoličky preč. Tak som zostal na ďalšie rozprávanie. To bol práve Ladislav a rozprával o svojom putovaní Gruzínskom. Okamžite si ma dostal svojím bezprostredným humorom a hneď som si kúpil všetky jeho knihy (v Martinuse ich majú ako zľavový balíček v darčekovej krabici). Tej Číny som sa ale bál, lebo málokedy človek dokáže písať o Číne bez predsudkov a nevenovať sa politike. Ladislav ale Čínu popisuje s takou šarmantnosťou a humorom,že som si tú knihu zamiloval. Najviac obdivujem ako dokáže za mesiac spozorovať, ale hlavne presne opísať, kultúrne odlišnosti Číňanov s absolútnou presnosťou. Jeho pozorovací talent je neuveriteľný, strávil v Číne len mesiac ale vie o ľuďoch Číny viac, ako ľudia čo majú tento obor vyštudovaný. Kniha nie je óda na Čínu, nie je to kritika Číny, vlastne to nie je nič o Číne, ale aj tak sa z nej o Číne dozviete strašne veľa. Najlepšie knihu vystihol sám autor: Nešikovný mladý muž prejde 1500 kilometrov pešo po Nepále a Číne. Dejú sa mu strašné veci a on sa im len smeje. Ako to celé skončí? Nijak. Stále len chodí.“ Pred týmto 26 ročným autorom skladám klobúk a všetky tri jeho knihy vrelo odporúčam.