Systém sociálneho kreditu. Nočná MORA či MOKRÝ SEN?
8 min read

Systém sociálneho kreditu. Nočná MORA či MOKRÝ SEN?

Systém sociálneho kreditu. Nočná MORA či MOKRÝ SEN?

(článok bol publikovaný 21.5.2021)

Čo je ten neslávne známy systém sociálneho kreditu v Číne? Je to naozaj tak supermoderný nástroj, ako sa Čína tvári? Alebo má od neho ešte veľmi ďaleko?

Úplne na začiatok chcem povedať, že tento článok vychádza z rozsiahlej štúdie Inštitútu čínskych štúdií Meric z Berlína. Na tomto odkaze nájdete PDF celej štúdie v angličtine, ak by ste si ho chceli preštudovať dôkladnejšie. V článku zhrniem ich zistenia, ktoré som síce prepísal vlastnými slovami, ale moje názory na daný systém vám nebudem prezentovať.


Štúdia v PDFStiahnuť


Systém sociálneho kreditu je súčasťou nového prístupu k vláde a správe krajiny, ktorú presadzuje súčasný prezident Xi Jinping. Čína rozhodne nechce zaviesť liberálnu demokraciu v takej forme ako na západe, či už Amerike alebo v Európe, pretože ju považuje za prežitok minulého storočia. Jej nástroje považuje za zastarané a neschopné fungovať v modernom technologickom svete plnom informácií, ktorý dnes žijeme. V Číne sa dlhodobo snažia vymyslieť nový spôsob spravovania krajiny ušitý na mieru Číne, a posledné roky sa to výrazne transformuje do sféry technológií, ktoré majú fungovať ako základné nástroje na správu krajiny.

Týchto technologických nástrojov je veľa, od blockchainu, ktorý sa napríklad začína využívať pri vlastníckych listinách nehnuteľností alebo vo finančníctve, cez inteligentné mestá, až po neustále monitorovanie s pomocou kamerových systémov a vyhodnocovania dát s pomocou umelej inteligencie. Medzi tieto nástroje spadá aj systém sociálneho kreditu. Je to však len malá časť skladačky, s ostatnými nástrojmi zatiaľ nie je nijako prepojená a paradoxne, je to najmenej technologický a digitálny nástroj zo všetkých. Zároveň je zo všetkých týchto nástrojov správy štátu najviac transparentný, a každý si svoj kredit na vyžiadanie môže vypýtať. V Šanghaji sú dokonca stroje, kde si ho človek môže nechať vytlačiť. Čínska vláda používa aj iné nástroje správy štátu, ako napríklad neustále monitorovanie, ktoré sú oveľa menej transparentné, či dokonca v niektorých oblastiach, napríklad v Ujgurskej autonómnej provincii, možno aj porušujú medzinárodné právo. To však nemá so samotným systémom sociálneho kreditu nič spoločné, tieto nástroje sú plne oddelené. Nemali by sme ich preto zbytočne spájať.

Princíp systému sociálneho kreditu je postavený na systéme univerzálneho čísla, ktoré je pridelené pre každého človeka, či už sa jedná o Číňana alebo cudzinca, ako aj pre každú firmu a súkromnú inštitúciu. Štátne inštitúcie sú zatiaľ z tohoto systému vyradené. Na základe tohto čísla bude mať v teórii každá entita jeden podrobný kreditný zápis, do ktorého by sa mali vkladať obrovské množstva dát z rôznych vládnych inštitúcií po celej krajine na všetkých vládnych úrovniach. Ak človek, firma či inštitúcia opakovane porušuje zákony, nebude im umožnené, či už trvalo alebo na časovo obmedzenú dobu, využívať niektoré spoločenské benefity, ako napríklad pôžičky, sociálne benefity či iné. Hlavným cieľom sociálneho kreditu je lepšia vymáhateľnosť dodržovanie práva a zákonov v krajine, a najmä zvýšenie dôvery obyvateľstva v právny štát.

Nízka dôvera spoločnosti je jedným z najväčších problémov dnešnej Číny. Paradoxne sa však nejedná o nedôveru voči vládnym špičkám krajiny, ale primárne o nedôveru v lokálne štátne zastupiteľstvá, súkromné firmy, ale aj individuálnych ľudí. Táto nízka dôvera je výsledkom rýchleho bohatnutia naprieč celou spoločnosťou po ekonomických reformách medzi rokmi 1978 až 1981. Rýchlo rastúca ekonomika zapríčinila, že štát nestíhal trh regulovať, čo vyústilo v sériu opakovaných škandálov. Najmä v oblasti bezpečia potravín a liečiv, životného prostredia, porušovania pracovného práva a práv duševného vlastníctva, ako aj v rozsiahlou korupciou. Dôvera v morálku ľudí tak rýchlo upadala, a v istej dobe sa to dostalo až do takých extrémov, že Číňania obchádzali ľudí v núdzi ležiacich na ulici zo strachu, že sa jedná o ďalší podvod. Podvodmi, podvodníkmi a skorumpovanými firmami či úradníkmi sa čínska spoločnosť zamorila. Vláda si tento problém posledné roky intenzívne uvedomuje a systém sociálneho kreditu je zatiaľ najradikálnejší nástroj, ako s týmto problémom dlhodobo bojovať.

Pôvod súčasnej vízie tohoto kreditu siaha do deväťdesiatych rokov, kedy sa v Číne začal používať celonárodný kredit finančnej zodpovednosti v bankovníctve. Jeho najväčšie využitie bolo na vidieku a v odľahlejších miestach, kde neboli centralizované databázy finančného správania sa ľudí a inštitúcií. V roku 2007 bol prvýkrát prezentovaný návrh na rozšírenie tohoto finančného kreditu aj do iných oblastí spoločnosti, a v roku 2011 sa prvýkrát posunul dôraz viac na sociálno-politické otázky, a menej na finančnú dôveryhodnosť. V roku 2014 sa zapojilo prvých 43 miest do testovacej fázy, v ktorých sa testovali rôzne obmeny tohoto systému. V roku 2018 a 2019 sa vybralo 28 modelových miest, na ktorých príklade sa začal budovať finálny návrh sociálneho kreditu. Tento návrh bol dokončený v roku 2020. Teda nejedná sa o finálnu implementáciu, ako sa u nás prezentuje, ale iba o návrh systému. Od roku 2020 sa začalo postupné implementovanie spolu s tým, ako sa jasnejšie definuje, ako by mal systém nakoniec vyzerať.

V súčasnosti do kreditného systému prispieva dátami 47 druhov vládnych inštitúcií. Účasť súkromného sektora na systéme sociálneho kreditu je zakázaná. Dáta od súkromných spoločností sa do tohoto systému zbierať nesmú. Súkromné firmy majú často krát vlastné kreditné systémy, ako napríklad sesame kredit od Alipay, ale tie fungujú na princípe benefitov pre stálych zákazníkov. S vládnym systémom sociálneho kreditu nemajú nič spoločné. Skrátka niečo ako Billa karty. V ranej fáze sa uvažovalo, že by taktiež prebiehal zber týchto dát do štátneho systému. To sa však zamietlo a súkromný sektor pomáha len pri budovaní nástrojov, nie pri zbere dát.

Aj napriek tomu, že vízia systému sociálneho kreditu je postavená na digitálnom zbere a vyhodnocovaní množstva dát, realita je taká, že aktuálny stav digitalizácie sú v tom lepšom prípade excelové tabuľky, v horšom prípade iba na serveroch nahádzané milióny skenov nepretriedených dokumentov. Vyhodnocovanie všetkých dát pre systém prebieha stále ručne a automatizácia je vyslovene zakázaná, pretože prináša príliš veľké riziká a ťažkú kontrolu. Do budúcnosti sa ani neplánujú zaviesť žiadne nástroje automatického vyhodnocovania dát, ale všetko musí byť vyhodnocované ručne. Takže od umelej inteligencie je to vzdialené asi ako Slovenská pošta.

Samotná forma toho, čo do systému sociálneho kreditu patrí a ako sa to vyhodnocuje, stále nie je jasne definovaná a každá provincia to vyhodnocuje inak. Výsledok je ten, že výraz „systém sociálneho kreditu“ v skutočnosti označuje desiatky rôznych systémov naprieč celou krajinou, ktoré fungujú úplne inak a občas si dokonca protirečia. Takže výsledok je chaos a veľká chybovosť. Aj preto je systém sociálneho kreditu momentálne zameraný iba na firmy a súkromné inštitúcie a pri obyvateľoch sa môže používať iba na finančnú dôveryhodnosť a vymáhanie dlžôb. Prípadne na závažné porušenie zákonu. Dáta zo správania ľudí sa do systému nesmú ísť, a to aj napriek tomu, že niektoré mestá s tým pôvodne experimentovali. Napríklad mesto Weizhou vkladalo dáta aj o prekračovaní cesty na červenú, či mesto Suzhou o herných návykov mladých ľudí. Aj napriek tomu, že čínska vláda vyzýva jednotlivé oblasti, aby s kreditným systémom experimentovali, zároveň neustále vydáva nové vyhlášky, ktorými jeho použitie obmedzuje a väčšinu týchto experimentov zakazuje.

V súčasnosti systém môže fungovať len na úrovni provincií. Mestá nesmú požadovať účasť ľudí ani firiem v systéme, pričom účasť musí zostať plne dobrovoľná. Zároveň mestský kreditný systém môže fungovať len ako systém benefitov, môže iba odmeňovať, nesmie trestať.

Plne môžu využívať tento systém iba provincie a štát, ktoré v rámci systému vedú zoznamy malých priestupkov. Ak sa akumulujú, môžu človeka pripísať na zoznam nedôveryhodných ľudí, a tie sa môžu ďalej akumulovať a stávať sa závažnejšími. Niektoré priestupky časom zmiznú, niektoré treba opraviť nejakým prospešnými prácami či inými spôsobmi. Zároveň sú implementované aj zoznamy na princípe odmeňovania.

Najväčšie riziko sociálneho kreditu je v tom, že naprieč Čínou je veľmi nejednotný. Väčšina provincií ho vníma a implementuje inak, veci, ktoré v jednej provincii dokážu ľudí dostať na zoznam vinníkov sa v iných provinciách nemusí považovať ani len za porušenie. Firmy a jednotlivci majú taktiež problém sledovať svoj sociálny kredit, pretože ho musia sledovať naprieč rôznymi čínskymi provinciami. Je to problém najmä pre firmy, ktoré podnikajú po celej Číne a v každej provincii majú úplne iný sociálny kredit. Okrem toho je v systéme momentálne obrovská chybovosť. Niektoré firmy sa stretli s tým, že za nedoplatky desiatok eur dostali miliónové pokuty, zatiaľ čo iné nedostali za miliónové podvody žiadne tresty. Ak sa firmy, inštitúcie či ľudia dostanú na zoznam vinníkov, môžu sa proti tomu odvolať a prípad bude preskúmaný.

To, že je sociálny systém tak veľmi fragmentovaný po celej Číny je aj následkom toho, že je navrhnutý tak, aby bol flexibilný a mohol sa upraviť na základe aktuálnej situácie či podmienok. Okrem už spomenutých nevýhod to má aj výhody. Jedným z najčastejších príkladov, kedy sa systém sociálneho kredity využil celonárodne, bolo v rámci boja proti epidémií. Vďaka tomuto nástroju sa efektívne dohliadalo na dodržiavanie protiepidemických nariadení. Práve veľmi efektívne použitie sociálneho kreditu proti šíreniu Covidu čínska vláda často vyzdvihuje ako príklad pozitívneho vplyvu systému na spoločnosť. Aj keď existuje jeden úspešný prípad, stále zostáva ojedinelý. No ak sa Číne podarí implementovať systém sociálneho kreditu, má potenciál pomôcť s pálčivými spoločenskými otázkami Číny. Veľa Číňanov to vidí skôr ako pozitívny nástroj na správu krajiny. Pre nás sa môže zdať neprijateľný, ale čínska spoločnosť je postavená na iných princípoch a hodnotách než tá naša. Naša honba za osobnými slobodami necháva Číňanov chladnými a covidová katastrofa v Európe ich v tom len usvedčila.

No systém sociálneho kreditu predstavuje aj obrovské riziká, ktoré si uvedomujú aj Číňania a čínska vláda. To, že systém nemá jasne definované pravidlá spôsobuje, že niektoré lokálne vlády ho môžu zneužiť. Také prípady sa stávajú a stalo sa to napríklad v Mongolsku, kde miestna vláda hrozila ľuďom, že ich dá na čierne listiny, pokiaľ nebudú dávať deti do škôl s povinnou čínštinou. Aj preto sa čínska vláda snaží eliminovať implementáciu systému na ľudí. Sociálny kredit totiž nie je určený na politické účely, ale na vymáhanie zákonov a pravidiel. Je však potrebné poznamenať, že niektoré čínske zákony sú nastavené tak, že potlačujú slobodu slova, zavádzajú prísnu cenzúru a niekedy aj práva ľudí, a tým pádom aj samotný sociálny kredit môže slúžiť na politické účely. Aby sa predišlo zneužívaniu sociálneho kreditu na potláčanie ľudských práv, tak musia byť uvoľnené niektoré zákony, nie samotný princíp sociálneho kreditu. Taktiež musia byť vytvorené lepšie nástroje, ktoré budú sledovať ako systém využívajú lokálne administratívy. Zároveň sa ľudia boja, že sa môžu, či už z dôvodu ľudskej chyby alebo zneužitia, dostať neprávom na zoznam vinníkov kam nepatria. A to aj bez toho, aby o tom boli informovaní. Veľké riziko predstavuje aj ochrana osobných údajov a možné úniky údajov, ktoré sa už stali. Nie všetky administratívy chránia údaje tak dôsledne, ako by mali.

Takmer všetky západné správy o sociálnom kredite majú spoločné jednu vec, a to že ho veľmi preceňujú. Systém sociálneho kreditu v podstate ešte veľmi nefunguje a na bežný život ľudí takmer nemá vplyv. Je však prioritou pri budúcom smerovaní Číny a vláda na to kladie veľký dôraz. Bude sa preto rýchlo vyvíjať. Najväčšie výzvy do budúcnosti sú efektívny zber dát, nie len bezcieľne skenovanie dokumentov, ale najmä zjednotenie systému naprieč celou Čínou a dohliadanie na jeho implementáciu. To všetko je proces na roky, možno dekády, niektorí odborníci sú skeptickí v tom, či je to vôbec reálne dosiahnuteľné. Nuž, nechajme sa prekvapiť.