Čínska rodina a rovnosť medzi ľuďmi

Tak ako spôsob vyjadrovania často prezradí veľa o človeku, tak aj slovná zásoba často prezradí veľa o národe. Napríklad Eskimáci vraj rozlišujú niekoľko odtieňov bielej rôznymi slovami, a Číňania zase majú bohatú slovnú zásobu na označovanie rodiny. Každý študent sinológie sa chytá za hlavu, keď sa má ísť učiť, ako sa ktorý rodinný príslušník povie po čínsky.

Čína vždy bola, a myslím, že stále je krajinou, kde spoločnosť a rodina majú pred jednotlivcom náskok. U nás je to presne naopak. Priniesol to k nám zrejme humanizmus, ktorý človeka ako jednotlivca nadradil všetkému inému. A Francúzska revolúcia, ktorá zaviedla, že všetci sme si rovní. Ale v Číne Konfucius odjakživa učil, že to tak nie je. Keďže konfucianizmus je smer, ktorý neustále pretváral čínsku spoločnosť, v čínskom myslení si nie sú všetci rovní. Konfucius učil o základných vzťahoch medzi ľuďmi, ktorými sa riadi spoločnosť. Tieto vzťahy majú vždy podraďovaciu spätosť. Nie je dané, kto je vždy podriadený a kto nadriadený, ale je dané, že nikdy si nie sú rovní. A Konfucius učil aj to, že spoločnosť bude šťastná, ak sa budú veci označovať pravými názvami. On žil v zlých časoch. A často tvrdil, že zlé sú preto, že ľudia začali veci zle pomenúvať. Podriadený začal sám seba nazývať panovníkom, prestal si teda plniť svoje povinnosti ako podriadený a začal využívať práva ako panovník. Tieto práva mu neprináležali, a tak vznikli boje a rozvrat spoločnosti. No a aj z tohto dôvodu je čínska rodina (a aj spoločnosť) veľmi prísne hierarchicky označovaná, čo odráža slovná zásoba.

Staršej sestre sa povie inak ako mladšej sestre. Starší brat sa povie úplne inak ako mladší brat. Strýko z maminej strany a strýko z otcovej strany sa povie úplne inak. A aj keď sú obaja z maminej strany, inak sa povie „strýko“ pre toho čo je mladší, a pre toho čo je starší. I keď v tomto prípade je rozdiel malý. A rozdielne pomenovania majú aj babka a dedko z otcovej strany a babka a dedko z maminej strany.

Takto sme sa to učili aj my na sinológii. Ale to je len polopravda. Ak niekto bude vravieť, že babka z maminej strany sa povie „waipo“ a z otcovej strany „nainai“, tak to je zle. Pretože to by to nebola Čína, aby to bolo také jednoduché.

Skôr ako prídeme na to, prečo to nie je pravda, musíme si ujasniť príčiny tejto slovnej hierarchie a taktiež, čo tieto jednotlivé slová vlastne znamenajú v doslovnom preklade. Číňania nevymysleli toľko slov na označenie babky a dedka preto, aby si život viac skomplikovali, ale preto, aby veci označili pravými menami, a tým definovali hierarchiu v rodine. Slovo waigong, označujúce dedka z maminej strany znamená voľným prekladom „priženeného, toho čo prišiel zvonka“. Pretože on sa do rodiny, ktorej meno sa bude niesť ďalšie generácie, dostal len vydajom svojej dcéry. Ak sa teda volal napríklad Liu, jeho dcérou toto meno skončilo a ich ďalšie deti sa volajú podľa mena dcérinho manžela. To znamená, že línia muža pretrváva, a preto dedko a babka z maminej strany sú „tí zvonka, priženení“. A tu je práve ten chyták. V Číne sa dieťa nie vždy volá po otcovi. V Číne sa dieťa volá po tom rodičovi, ktorý do rodiny vložil viac. To znamená, že ak je manželkina rodina bohatšia, tak rodina aj naďalej nesie manželkino meno a nie manželovo. Tým však rodičia manželky už nie sú tí zvonka, pretože ich meno pokračuje. A „tými zvonka“ sa stávajú rodičia ženícha, takže slovo pre babku a dedka sa prehadzuje. Preto tvrdiť, že označenie prarodičov sa delí podľa toho, či sú z maminej strany, alebo z otcovej strany je chybné. Správne treba povedať, že ich názvy sa menia podľa toho, koho meno pokračuje v rode. Máme v Číne priateľku, ktorej rodina je už štyri generácie „klanom žien“. Už štyri generácie sa dieťa volá vždy po mame, pretože tá ženská časť rodiny vždy do manželstva priniesla viac. Ak teda niekto bude trvať na preklade „prarodiča z maminej strany“, potom v niektorých čínskych rodinách je žena otcom a muž manželkou.

P.S.: Ak ste sa niekedy zamýšľali, prečo svetoví politológovia a sinológovia hovoria, že demokracia nie je vhodná pre ázijské krajiny, je to často krát práve tento dôvod. Čínska spoločnosť, ktorá ovplyvnila celoázijskú spoločnosť, bola odjakživa prísne hierarchická a od Konfucia (cca 500 p. n. l.) učila, že ľudia si nie sú rovní. Že spoločnosť má hierarchiu, ktorá musí byť prísne dodržiavaná a ešte prísnejšie označovaná pravými názvami a že ľudia sú vždy a za každých okolností nadriadení a podriadení. Aj napriek tomu, že nadriadenosť a podradenosť nie je stála, to že tento vzťah nikdy nie je rovný, stále je. A ako do toho zapadá socializmus, kde sú si všetci rovnejší než pravítko? No možno, že ten socializmus tu v Číne nie je taký socializmus, aký človeka napadne pri slove „socializmus“. Možno tu totiž vôbec nie je.