Ahojte členovia, dlhšie som nestíhal pre vás pripraviť bonusový obsah, za čo sa ospravdlňujem, ale posledné mesiace intenzívne pracujem na mojej knihe. Rád sa preto s vami podelím o krátku ukážku. Ak máte členstvo zaplatené na Youtube, kapitolu som vám nahovoril, ak máte členstvo na blogu, prečítajte si ju pod videom.

Pôjdem študovať čínštinu!

Úvod do knihy

Ako dieťa som mal spolužiaka kleptomana. Síce u kamarátov kradol, ale ukradnuté veci si nenechal, daroval ich ďalšiemu kamarátovi u ktorého vzal niečo iné. On vlastne nekradol, len presúval, kto čo vlastní. Aj z nášho domu odišlo, a potom k nám zase prišlo veľa vecí. Keď som bol v druhom ročníku na základnej škole, týmto spôsobom ku mne doputovala video-kazeta s čínskym akčným filmom.

Nikdy predtým som žiadny čínsky, ba ani akčný film nevidel. Televízia sa u nás doma  nepozerala, filmy mal rád len otec, ale pozeral výhradne "werichovky".Tento film ma úplne pohltil, ani po domácky urobený poľský dabing, kde jeden človek monotónnym hlasom, bez náznaku akýchkoľvek emócií daboval všetky postavy, a jeho hlas sa miešal s originálnym znením, mi nevadil. Chaotický mix čínštiny a poľštiny bol zvláštny, nerozumel som ani jednému, ale keď sa film skončil, pustil som ho znova. A potom znova. A znova... Počas nasledujúcich rokov som ho videl toľkokrát, až sa tá kazeta pokazila. Alebo mi ju možno znova ukradol? Už neviem. Jedného dňa som bol s babkou vo videopožičovni a po dlhej dobe som opäť zbadal film toho istého herca. Jackie Chan.

Jackie Chan ma posadol. Túžil som sa naučiť kung fu, ale na dedine, kde som vyrastal žiadne kung fu nebolo. Iba traja rómski bratia učili breakdance. Jackie Chan používal pohyby, ktoré sa na tento tanec podobali, a tak som si povedal, že to skúsim. Čím viac som mal rád filmy Jackie Chana, tým viac ma začala zaujímať aj Čína ako taká. Začal som hltať knihy o Číne, o bojových umeniach, o čaji, cestopisy... Cez priesvitný papier som si obkresľoval čínske znaky, ktoré v týchto knihách boli, a doma som si spravil malý čínsky oltár, kde som sa učil meditovať. Keď som mal štrnásť rokov, rodičia ma prihlásili na kurz čínštiny v jazykovej škole.

Stredná škola ma nebavila. Počas hodín som nenápadne otváral učebnicu čínštiny a písal čínske znaky, ktoré sa dajú naučiť len neustálym písaním. Samozrejme mi na to rýchlo prišli. To že žiak nedáva na hodine chémie pozor učiteľov neprekvapilo, ale že píše čínske znaky áno. Keď sa stredná škola blížila ku koncu, musel som sa rozhodnúť kam na vysokú školu. Všetci okolo mňa mali jasno - čínština. Ale ja som sa bál. Čínštinu som miloval, školu nie. Ak by som začal študovať čínštinu, čo keď ma prestane baviť?

Jedného dňa na náš kurz čínštiny prišiel Číňan. Začali sa s učiteľkou rozprávať po čínsky a nikto im nerozumel. Ale ja som mal pocit, že rozumiem všetko. Cítil som sa, ako keby som celý život žil v zahraničí a zrazu som stretol rodáka, ktorý na mňa po dlhých rokoch znova prehovoril materinským jazykom. V ten deň som sa rozhodol. Pôjdem študovať čínštinu!