Príchod čaju do Európy a zvyšku sveta. Za všetko môže čierny čaj!
5 min read

Príchod čaju do Európy a zvyšku sveta. Za všetko môže čierny čaj!

Príchod čaju do Európy a zvyšku sveta. Za všetko môže čierny čaj!

TÝM, AKO SI ČÍŇANIA SPRAVILI Z PÔVODNE HORKÉHO LIEKU LAHODNÝ NÁPOJ OBĽÚBENÝ PO CELEJ RÍŠI, SA SKONČIL MINULÝ DIEL DEJÍN ČAJU. AVŠAK JEHO HISTÓRIA SA TÝM NESKONČILA. ČAJ SA ZAČAL ŠÍRIŤ ĎALEJ DO SVETA. KAM PRIŠIEL, TAM SI ĽUDÍ ÚPLNE PODMANIL. DNES JE KULTÚRA PITIA ČAJU V ANGLICKU ALEBO V RUSKU ROVNAKO ZNÁMA, AKO TÁ ČÍNSKA, ČI JAPONSKÁ. AKO K TOMU DOŠLO?

Môže za to čierny čaj.

'Mýtický nápoj zázrakov, ktorý žiaden Európan nikdy neochutnal

V roku 1555 sa Európa prvýkrát stretla s existenciou čaju v knihe Benátčana Giovanni Battista Ramusio – Voyages and Travels. Medzi napínavými príbehmi obchodníkov, ktorí predávali tovar v Benátkach, si iba jeden získal celú samostatnú kapitolu. Bol to perzský obchodník, ktorý ako prvý rozprával o tajomnom nápoji, Chai Catai, ktorý sa pije v ďalekej Číne.

O čaj okamžite vznikol záujem. Keďže ho nebolo kde ochutnať, legendy o ňom rástli úmerne s túžbou po ňom. Dokázal vraj liečiť horúčky, žalúdočné problémy, bolesti a mnohé choroby. Boli to Portugalci, kto ho ako prví doviezli, no Holanďania ako prví úplne prepadli čaju. Neprešlo ani päťdesiat rokov a takmer každá domácnosť mala doma čajovú miestnosť alebo aspoň vybavenie na čaj.

Čaj ako peniaze

Čaj, ktorý sa v tomto období dovážal, bol zelený čaj z provincie Fujian lisovaný do kociek. Kupovala ho celá Čína, a to až dovtedy, kým to cisár Hongwucisárskym ediktom nezakázal.

Dôvod zákazu lisovania čaju bol jednoduchý. O čaj bol obrovský záujem a jeho hodnota bola taká vysoká, že sa lisované kocky čaju začali používať ako neoficiálne platidlo. Výrobcovia dokonca lisovali čaj do takých tvarov, aby sa ľahko odlamoval a dal sa “rozmieňať na drobné”. To spôsobilo rýchly rozmach korupcie a neplatenia daní, proti čomu musel cisársky dvor zakročiť.

Zákaz obchodovania s čajom v kockách bol tvrdý úder pre provinciu Fujian. Svojimi lisovanými čajmi boli preslávení, teraz sa však zaradili medzi priemer. Túžili nájsť niečo nové, čo by ich vrátilo na vrchol…‌‌

Unavená armáda dala vzniknúť čiernemu čaju

Jedného dňa sa pestovatelia čaju na hore Wuyi v provincii Fujian dozvedeli, že k nim príde armáda. To nikdy nie je dobré znamenie. V dedine mali množstvo čerstvo pozberaného čaju a nevedeli čo s ním. Naplnili ním preto vrecia a tie pohodili tak, aby nebudili záujem. Keď však prišli vojaci, mäkké vystlané vrecia mali úplne opačný účinok, ako dedinčania chceli. Spalo sa na nich tak pohodlne, že tu armáda zostala hneď niekoľko dní. Čaj sa pod vlhkými, teplými spotenými telami vojakov postláčal a začal vypúšťať svoje látky na povrch listov. S teplom a vlhkom sa nevyhnutne spustil aj proces fermentácie, pri ktorom čaj úplne sčernel. Keď vojaci odišli, čaj bol bezcenný.

Čo s ním, vyhodiť ho bolo dedinčanom ľúto a tak si povedali, že predsa len skúsia na trhu šťastie. To sa na nich usmialo, boli tam portugalskí obchodníci a fermentovaný čaj si okamžite zamilovali. Nielen že ho kompletne vykúpili, ale dokonca zaplatili aj za celú produkciu na rok dopredu. Fujianski roľníci tak získali svoj nový hit.

V tom období už mali Holanďania svoje vlastné obchodné centrum v Singapure, ktoré si museli založiť pretože v roku 1695 Portugalsko uzavrelo Holandsku obchodnú cestu cez Lisabon. Prevážať zelený, rýchlo sa kaziaci čaj do Rotterdamu takou okľukou bol veľký problém a aj ten vyriešil príchod čierneho čaju. Export iných druhov čaju časom takmer úplne zmizol. Aj preto boli u nás iné čaje ako čierny donedávna relatívne neznáme.‌‌

Vznik Východoindickej spoločnosti

Čierny čaj si získal starý kontinent. Portugalský a holandský obchod začal rásť nevídanou rýchlosťou. Tak rýchlo, že Veľká Británia sa začala cítiť silne ohrozená. Britský Kráľovský dvor sa preto v roku 1600 rozhodol, že udelí skupine ľudí vo svojej blízkosti monopol na obchod s čajom. Vznikla Východoindická spoločnosť.

Z obchodnej spoločnosti sa stal obor, ktorý zmenil dejiny sveta krátko potom, ako si v roku 1662 anglický král Charles II. zobral za ženu Portugalčanku Katarínu z Braganzi. Tá je považovaná za prvú patrónku čaju v Európe. Práve ona sa zaslúžila o to, že Británia sa do čaju beznádejne zamilovala . V roku 1770 množstvo dovezeného čaju malo neuveriteľnú hodnotu 19 miliónov libier (čo predstavovalo 8500 ton)!

Láska Britov k čaju prekonala tú holandskú a v roku 1684 Číňania po prvýkrát udelili Východoindickej spoločnosti povolenie na obchod s prístavom Kanton. Angličania tak konečne nemuseli kupovať tovar od Holanďanov. Začala sa veľká éra legendárnej obchodnej spoločnosti, ktorá existuje dodnes a počas Ópiových vojen doviedla Čínu takmer na hranicu jej existencie. Práve smäd Angličanov po čaji priniesol do Číny ópium a “Čajové vojny” by bol asi výstižnejší názov, ako Ópiové.

Cesta čaju do Ameriky a do Ruska

Z Európy sa cez Britské kolónie dostal čaj aj do Ameriky. Zvyk poobednej šálky čaju sa tu rýchlo uchytil. Amerika sa však v tomto období začala vymaňovať spod vplyvu Británie. Nespravodlivé zaťaženie čaju daňami, ktoré sa týkalo len domácich importérov, ale nie Británie, spravili z lahodného nápoju politický symbol boju za samostatnosť.

Vznikol celonárodný bojkot čaju, ktorá začal takzvaným Bostonským čajovým večierkom. Bolo to vyvrcholenie protestu proti nerovnoprávnym podmienkam pre Východoindickú spoločnosť, kedy Bostončania vysypali celý náklad čaju do mora. To spustilo celý rad podobných protestov po Amerike – Tea Party movement. Nepiť čaj sa stalo formou protestu v boji za nezávislosť, ktorí Američania vyhrali. Aj z tohto dôvodu sa v Amerike, ako na jednom z mála miest na svete, neudržala čajová kultúra.

Zato v celej Ázii, Európe, ale aj Rusku, kam sa čaj dovážal na ťavách cez Mongolsko, sa čaj stal nepostrádateľnou súčasťou bežného života. V roku 1638 priniesli čaj do Ruska Mongoli, keď ho darovali ruskému cárovi. O štyridsať rokov neskôr už malo Rusko a Čína podpísanú prvú zmluvu na obchod s čajom. Transibírska magistrála vystriedala úmornú cestu na ťavách a čaj sa vďaka tomu výrazne zlacnil. Podarilo sa mu dostať do samovarov nielen spoločenskej smotánky, ale aj bežných ľudí. Práve vynález ruského samovaru a príchod Transibírskej magistrály stáli na počiatku veľkej lásky Rusov k čaju. Takej veľkej, že čaj sa dnes v Rusku dokonca pestuje.

Aj Číňania prišli čiernemu čaju na chuť

Číňania čierny čaj prezývajú červený (druhy čaju som popísal v tomto článku). Dlho ho neboli ochotní piť, opovrhovali ním, i keď to bol luxusný artikel na export. Zmenilo sa to až v roku 1875, kedy plantážnici z okolia Žltých hôr v provincii Anhui, konkrétne z mesta Qimen (祁门), dali vzniknúť rovnomennému čaju Qimen. Ten je dnes známy skôr pod anglickým názvom Keemun tea (祁门红茶). Ako jediný druh čierneho čaju sa dostal na zoznam povolených darov pre cisára. To bola obrovská pocta, ktorá popularitu čierneho čaju vystrelila do závratných výšok. Podobná udalosť sa stala znova o sto rokov neskôr, keď na Taiwane vynašli čaj Pu-erh. Toho sa však už nenapil žiadny čínsky cisár. V roku 1911 cisárstvo padlo. Ale to už je úplne iný príbeh.