Perly ázijskej kultúry, ktoré si našinec nevšimne
12 min read

Perly ázijskej kultúry, ktoré si našinec nevšimne

Desať vecí ktoré ste prehliadli v seriály Squid game
Perly ázijskej kultúry, ktoré si našinec nevšimne
Photo by Andrew Haimerl (andrewnef) / Unsplash

Svetom posledné dni doslova otriasol kórejský seriál Netflixu „Squid game“, v českom preklade Hra na Oliheň. Západné publikum začína prichádzať na chuť ázijskej produkcii, čo je skvelá správa. Ale nejaké roky určite potrvá, kým tieto filmy a seriály prekročia kultúrnu bariéru a aj malé, na pohľad bezvýznamné detaily poukazujúce na ázijské špecifiká, bude vedieť oceniť aj západný divák.

Presne o takýchto detailoch je dnešný článok. Ale ak ste tento seriál nevideli, či vidieť nechcete, to vôbec nevadí. Príbehu seriálu je teraz vedľajší, budeme sa venovať zaujímavosťami z ázijskej kultúry, ktoré ocení každý.

Ľudia mimo spoločnosť

Squid game je kórejský seriál, je o Kórei, avšak veľmi veľa fenoménov má spoločných celá Ázia. Na prvý pohľad je to seriál o krvavej hre slúžiacej na zábavu bohatých. V skutočnosti je však seriál Squid game veľmi tvrdá kritika spoločenských problémov v Kórei, kde existuje rozsiahla sociálna vrstva ľudí na okraji spoločnosti. A táto vrstva obyvateľstva na okraji spoločnosti existuje v mnohých, nielen ázijských krajinách.

V seriáli vystupujú mafiáni, zlodeji, či nelegálni imigranti, ale aj obyčajní ľudia, ktorí sa narodili do chudobných pomerov a kvôli zlému finančnému zabezpečeniu v rodine sa z tohoto spoločenského dna nemajú ako vyhrabať. Zo zúfalstva idú do brutálnej hry, kde každú sekundu čelia sadistickej smrti, avšak majú aspoň malú šancu vymaniť sa zo svojej bezútešnej situácie. Ako hovoria postavy v seriály – táto hra je peklo, ale realita je horšia.

Kto by išiel do takejto hry v Číne?

Určite notorickí gambleri, tak ako aj hlavná postava seriálu. Aj v Číne existujú ľudia závislí na hazarde. V Číne je na rozdiel od Kórey hazard oficiálne zakázaný, takže nejaké stávkové kancelárie, či dostihy tu neexistujú, väčšina ľudí však chodí do herní, kde sa hrá mahjong, či kartové hry.

Takýchto herní je strašne veľa, sú na každom rohu a existujú v šedej zóne. Sú považované za oddychové centrum aktivít pre obyvateľstvo, kde sa môžu stretávať a hrať hry. Na to, že sa tu hrá o peniaze, sa nehľadí, väčšinou sa tu aj tak hrá o malé čiastky. Avšak nie vždy, ľudia sa tu dokážu veľmi zadlžiť. Najmä ak si požičiavajú peniaze od súkromníkov, ktorí sú na tieto herne napojení. Samozrejme, za vysoké úroky s netransparentnými podmienkami.

Jeden rodinný známy, Šanghajčan, sa presne takto pred rokmi zadlžil. Bol dlžný veľa peňazí, a tak ľudia čo mu tieto peniaze požičali, s ním sfalšovali dokumenty a pomohli mu tajne predať rodinný byt, ktorý patril aj manželke a dcére. Celá rodina tak prišla o nehnuteľnosť, po čom samozrejme nasledoval rozvod a súdny spor. Ale byt bol preč. Stáva sa to, i keď táto príhoda je stará viac ako desať rokov. Dnes už by to bolo ťažšie, keďže je všetko prepojené online. To však nemení nič na tom, že hazard je obrovským rizikom pre každú jednu rodinu. Všade na svete.

Ďalším typickým členom tejto spoločenskej vrstvy sú ľudia z chudobných častí Číny, ktorí sa presťahovali do miest, ale nevedia si nájsť riadnu prácu. Podobní ľudia sa v mestách nemôžu bez práce dlhodobo zdržovať, mnohí tak bývajú v ilegálnych podzemných apartmánoch a vykonávajú rôzne zamestnania načierno. Veľmi ľahko sa dokážu dostať do pazúrov podvodníkov, ktorí ich dostanú do tak beznádejnej situácie, že sa z nej títo ľudia nevedia dostať von.

Veľa krajín má túto vrstvu obyvateľstva, najčastejšie sú to imigranti. Aj v seriály je podobný človek arabský imigrant Ali, ktorý pracoval načierno v zjavne neregulovanej továrni, kde svojich zamestnancov ilegálne zneužíval bohatý majiteľ. V Číne však existuje aj migrácia v rámci krajiny, z jednej provincie do druhej, a preto do podobnej situácie sa môže dostať imigrant nielen z inej krajiny, ale aj z inej provincie. A žiaľ, stáva sa to. Hlavne vtedy, ak sa človek hanbí vrátiť domov s prázdnou. Pretože domov sa môže vrátiť hocikedy, ba naopak, ak by polícia prišla na to, že sa v meste zdržuje dlhodobo bez bydliska a práce, tak ho pošlú domov. Lenže mnohí ľudia sa boja bez peňazí ukázať rodine na oči, a tak radšej trú biedu v mestách, až kým im na to niekto nepríde.

Kvôli chorobe bankrot

V seriáli matka hlavného hrdinu ochorela a potrebovala operáciu, ale nemohla si ju dovoliť, pretože jej syn odpredal jej poistenie. V Číne to funguje tak, že zdravotné poistenie nie je povinné. Nie každý ho tak má, a preto sa naozaj môže stať, že operácia by priviedla celú rodinu do obrovských finančných problémov, a tak sa radšej rozhodnú chorobu neliečiť. Starí ľudia často radšej pomaly umierajú, než by finančne zničili svoju rodinu. Veľa ľudí, najmä tých čo podnikajú, si zdravotné poistenie neplatí, a tak vážne ochorenie pre nich môže byť aj vážny finančný problém. A môžu sa dostať do tak zúfalej situácie, v akej sú mnohé postavy v samotnom seriáli. Aj keď čoraz viac ľudí zdravotné poistenie má, a to ako v mestách, tak aj na vidieku, stále je strašne veľa ľudí ktorí ho nemajú.

Ak poistenie majú, funguje na princípe sporenia, na účte sa im hromadia peniaza, ktoré potom míňajú na ošetrenie. Tento finančný zostatok sa dá vybrať v hotovosti ak si človek poistenie zruší, čo je zrejme to, o čom rozprávali aj v samotnom seriáli.

Samovražda ako riešenie

Ak sa človek dostane do bezvýchodiskovej situácie, napríklad do obrovských finančných problémov, či už je to kvôli zdraviu, dlžobám, alebo iným dôvodom, pre mnohých ľudí je východisko iba jedno. Samovražda. V tradičnej Číne bola samovražda dokonca úctyhodný čin v bezvýchodiskovej situácii. Ak sa chcel syn alebo dcéra vzoprieť príkazom svojich rodičov, ako ušľachtilý syn, či vzorná dcéra, to mohli spraviť len jediným spôsobom – samovraždou. V opačnom prípade by boli vyhodení z domu, vydedení a dostali by sa na okraj spoločnosti, všetci by na nich nazerali ako na ľudí, ktorí sa spreneverili rodičom. Mohli by sa potom živiť iba žobraním, prostitúciou, či inými zamestnaniami na okraji spoločnosti. Zároveň by poškvrnili pamiatku predkov a podobný osud by ich čakal aj vo večnom posmrtnom živote. Ak však spáchali samovraždu, rodina ich odvahu dôstojne uctila.

Ak aj cisár kedysi odsúdil niekoho na smrť, mohol sa zmilovať a dať mu hodvábnu stuhu, aby sa daný človek sám obesil. Samovražda bola prijateľnejšia ako smrť cudzou rukou, pretože tak človek nepošpinil predkov.

Aj v Japonsku boli rituálne samovraždy veľmi bežné, ak niekto sklamal panovníka, či vodcu klanu. Dnes už to nie je tak bežné, avšak samovražda je, síce stále tragické a zúfalé, ale prijateľné riešenie bezvýchodiskových problémov.

Aj v jednej scéne filmu sa protagonista pokúsi o samovraždu. Avšak v seriáli je to zaznamenané tak decentne, že väčšina divákov zrejme ani nepochopila, že sa daný hrdina práve neúspešne pokúsil o samovraždu. Zavrel sa totiž do kúpeľne a pri vani si zapálil uholné brikety. Tento spôsob samovraždy je v Kórei tak rozšírený, že ázijský divák hneď vedel o čo sa jedná. Ale západnému divákovi to mohlo ľahko uniknúť.

Zodpovednosť za rodičov

V spoločnej miestnosti kde prespávali súťažiaci, sa hlavný protagonista po prvýkrát zoznamuje so starým mužom, ktorého príbeh sa tiahne celým seriálom a je veľmi dôležitý. Hlavný hrdina mu hneď na začiatku hovorí:

"Ako ste sa tu ocitli? Vo vašom veku by ste mali ležať v posteli a užívať si starostlivosť Vašich detí."

V Ázii majú ľudia deti preto, aby mali neskôr niekoho, kto sa o nich postará. To, že sa dieťa bude starať o svojich rodičov, je považované sa samozrejmosť, za nutnosť a rodičia to často prezentujú ako dlh, ktorí voči ním deti majú. Nepostarať sa o svojich rodičov je považované za veľmi veľký prehrešok a takýmito ľuďmi spoločnosť pohŕda.

Na druhej strane veľmi veľa rodičov toto postavenie zneužíva a z dospelých detí si robia sluhov, donekonečna sa snažia ich životmi manipulovať a ovplyvňovať ich. Aj preto napríklad majú v Číne tradične veľmi zlé vzťahy matka a nová nevesta, pretože obe sa snažia ovplyvňovať muža v rodine. A väčšinou sa nezhodnú. Muž však nesmie odmietnuť svoju matku, no ani manželku, a nastáva tak situácia, ktorú si musia vyriešiť najmä tieto dve ženy medzi sebou. Čo sa málokedy podarí.

Potom, ako hlavný hrdina položil starému mužovi túto otázku, on hneď odpovedal otázkou:

"A tvoji rodičia hádam ležia doma v posteli a užívajú si tvoju starostlivosť?"

Touto otázkou dal jasne hlavnému hrdinovi najavo, že nie je dobrý syn a že patrí na miesto, kam sa práve dostal. Na samotný okraj spoločnosti, pretože ľudia ním budú navždy pohŕdať za to, že sa nezachoval ako príkladný syn a nepostaral sa o svoju matku.

Rande na slepo

V príbehu seriálu máme aj na prvý pohľad láskyplnú rodinu. Matka, ktorá ja pyšná na svojho syna, o ktorom si myslí, že je úspešný biznismen. Realita je iná a jej vzdušný zámok sa neskôr rozpadne, avšak v čase keď je na svojho syna ešte stále pyšná, sa odohrá scéna, ktorá je veľmi typická pre Áziu. A to vtedy, keď sa u nej zastaví jedna zákazníčka a zaujme ju fotka tohto syna. Jej prvá otázka je, či je ženatý.

Matka bleskovo odpovedá, že nie je, a začne svojho syna doslova predávať, začínajú mu dohadovať potencionálnu partnerku. Matka však hneď na začiatku danú pani upozorní, že keďže je jej syn úspešný, má vysoké nároky na spoločenskú vrstvu potencionálnej manželky. Samozrejme v skutočnosti má tieto nároky samotná matka a nie syn.

V Ázii si ľudia hľadajú partnerov cez dohadzovačov. Je to niečo úplne bežné a považuje sa to dokonca za prijateľnejšie a bezpečnejšie, než spoznať partnera, nazvem to, v bežnom živote. Takýto dohadzovač môže byť kamarát, rodič, alebo aj sused. Napríklad u mojej svokry a svokra to bola suseda, ktorá je našou susedou dodnes. Táto žena, ktorá ich zoznámila, je v rodine mojej svokry veľmi uctievaná a je pozývaná na všetky dôležité rodinné udalosti. Dohadzovač taktiež dostáva finančnú odmenu ako poďakovanie na svadbe od tých, ktorých zoznámil. Je to viac-menej povinnosť, nedať človeku, čo novomanželov zoznámil, finančný dar, by bolo veľmi neúctivé a poškodilo by to medziľudské vzťahy.

V Šanghaji dokonca býva každý víkend v jednom parku stretnutie, kam chodia rodičia doslova s reklamami na svoje deti a hľadajú im partnerov. Samozrejme, podobne ako matka v seriáli, tak aj v realite títo rodičia dbajú na spoločenskú úroveň prípadného partnera. A aj preto napríklad na takejto reklame nie je fotka daného človeka, ale je tam napísané, koľko zarába, či vlastní byt a ak áno, v ktorej štvrti. Definovanie spoločenskej vrstvy je oveľa dôležitejšie ako to, ako daný človek vyzerá.

Dnes už sobáše rodičia nedohadujú, a aj preto pri takomto slepom rande dohodnutom rodičmi sa jedná naozaj len o prvé rande. To, či bude aj druhé, tretie, a tak ďalej, už plne závisí od daného páru. Ale na rande dohodnuté rodičmi deti chodiť musia z morálnej povinnosti, pretože, ako som už spomínal, je to v rámci splácania dlhu za to, že ich rodičia vychovali.

Mnohí mladí ľudia to dokonca v momente, keď sú pripravení na sobáš, aj vyžadujú. Najmä ženy z menších miest. Sám poznám niekoľko Číňaniek, čo išli študovať a pracovať do veľkého mesta, ale jedného dňa už uznali, že je čas vydať sa, mať deti, v meste si nikoho nenašli, a tak napísali domov, aby im našli partnera. Keď im rodičia nájdu niekoho, kto by sa spoločensky hodil, žena sa vráti domov, aby s ním mohla vyskúšať vzťah a častokrát to aj skončí rýchlym sobášom. Niekedy doslova v priebehu mesiacov.

Splácanie a vytváranie dlhu

V jednej scéne protagonista seriálu kúpi druhému hráčovi lístok na autobus do mesta, v ktorom pracuje. V inom diely mu tento hráč zase túto láskavosť vracia tým, že si s ním rozdelí jedlo.

Splácanie láskavostí je veľké ázijské špecifikum. Každú láskavosť, či dar, či už daný, alebo prijatý, si musí človek premyslieť. Pretože z toho automaticky vzniká dlh. A na splatenie dlhu sa prísne dbá.

Ak Vás niekto pozve napríklad na svadbu, Vy musíte darovať ako vďaku za pozvanie peniaze. A to aj vtedy, aj sa nezúčastníte. Lenže koľko peňazí ste dali, si daný človek zapíše, pretože očakáva, že Vy zas pozvete jeho, aby vám peniaze vrátil a dlhy sa vyrovnali.

Alebo ak niekto v rodine zomrie, každý koho o smrti zosnulého informujete, má automaticky morálnu povinnosť dať vám finančný dar, okolo 100-150€. Lenže ak jemu niekto umrie, určite vás bude informovať o smrti tiež, pretože bude chcieť, aby ste ten dar vrátili späť.

Ak v Číne niekto dá niekomu dar, a ten dar prijal, automaticky vznikol dlh. Preto je v Ázii úplne bežné, že dary sa odmietajú. Samozrejme odmietnuť nemožno priamo, to by mohlo uraziť. A preto treba prísť s dobrou výhovorkou ako dar odmietnuť.

Lunárny a solárny kalendár

To, že hlavný hrdina nie je dobrý syn, lebo sa o svoju matku nepostaral, už vieme. Avšak v jednej scéne si nevie spomenúť na jej narodeniny. Keď je obvinený, že je zlý syn, lebo si nevie spomenúť na narodeniny svojej matky, ohradí sa, že to je preto, lebo jeho matka sa riadi lunárnym kalendárom, a tak má každý rok narodeniny v iný deň.

Toto je niečo, čo je v častiach Ázii, kde sa prebral čínsky lunárny kalendár, celkom bežné. Ľudia tak môžu dokonca oslavovať narodeniny dvakrát. Narodeniny podľa solárneho kalendára, čiže tie, čo oslavujeme aj my. Potom narodeniny podľa lunárneho kalendára. Napríklad „piaty deň druhého mesiaca lunárneho kalendára“. Ak by sme chceli tento dátum preniesť do solárneho kalendára, čo sa snažil aj spraviť hlavný hrdina, keď hádal pin kód bankomatovej karty, tak je to každý rok inak. Preto napríklad aj dátum čínskeho Nového roku je vždy iný.

V Ázii si ľudia vyberajú, ktoré narodeniny oslavujú. Väčšina rodín a väčšina ľudí dnes funguje podľa solárneho kalendára, a tak oslavujú narodeniny ako my. Avšak stále je veľa ľudí, podobne ako matka protagonistu v seriáli, ktorí oslavujú narodeniny podľa lunárneho kalendára. Sú to najmä starí ľudia z menších miest, vidieka, či ľudia s nižším vzdelaním, ktorí sa tak často nedostávajú do styku s moderným svetom, alebo ľudia, ktorí veľmi dbajú na tradície a nechcú od nich upustiť. Týchto ľudí je však dnes už málo.

Aj keď teoreticky by Aziati mohli ročne oslavovať narodeniny dvakrát, nerobí to nikto. Väčšina ľudí si vyberie jedno, alebo druhé. Tie druhé maximálne spomenú kamarátom, keď ich zrovna majú.

Oslovenie celým menom

Ak ste seriál pozerali, možno ste si všimli, že sa ľudia veľmi málo medzi sebou oslovujú krstným menom. Špeciálne, ak sa jednalo o ľudí, ktorí neboli hierarchicky na rovnakej úrovni. A ak sa niekto začal oslovovať menom, znamenalo to vždy dramatickú zmenu v ich vzťahu, niekedy k lepšiemu, inokedy k horšiemu.

V Číne sa ľudia oslovujú celým, či dokonca krstným menom len výnimočne. Oslovujú sa buď oslovením, ktoré nejak definuje hierarchiu – pán, majster, šéf a podobne, alebo priamo sa oslovujú ich pracovnou pozíciou – šofér, čašník, lekár a podobne. K tomu sa potom môže, ale nemusí pridať priezvisko. Napríklad pán šofér Li, či lekár Han a pod. Ak priezvisko vieme, je úctivé ho pridať. Posledným bežným oslovením je prezývka, ktorá je odvodená od (väčšinou) priezviska danej osoby, niekedy krstného mena. Napríklad moje priezvisko v čínštine je Pan a tak ma volajú Malý Pan.

Oslovenie celým krstným menom je určené len pre prípady veľmi blízkej familiárnosti, alebo ak je vzťah dvoch ľudí na prvý pohľad nerovnocenný (napr. učiteľ a žiak). Častokrát je to len blízka rodina, ktorá používa celé meno, prípadne blízki kamaráti. Cudzieho človeka ľudia takmer nikdy neoslovia krstným menom, či celým menom a priezviskom bez toho, aby nepridali nejaké úctivé oslovenie k tomu. Aj napriek tomu že rôzne ázijské jazykom majú svoje vlastné špecifiká ako v jazyku definovať hierarchiu medzi ľuďmi, to že ju definovať nejak treba, majú takmer všetky tieto krajiny spoločné.

V seriáli sa udiali minimálne dve významné situácie, kedy sa začali protagonisti oslovovať celým menom. Keď sa starý muž pred smrťou lúčil s hlavným protagonistom, zblížili sa už na toľko, že ho starý muž požiadal, aby ho oslovoval menom. V očiach Aziatov je toto gesto prejavom veľkej úcty, vďaky a vzájomného rešpektu, ale aj priateľstva.

Naopak úplne opačný význam to malo, keď podriadený začal oslovovať mafiána, svojho šéfa, krstným menom. On si zo svojho postavenia nemohol dovoliť takú familiárnosť, bol by za to potrestaný. A to, že tak spravil znamenalo, že voči svojmu šéfovi stratil úctu, zradil ho a považoval sa za nadradeného. Týmto veľmi familiárnym oslovením ho zahanbil. Ak si to všimnete, tak v rámci seriálu sa to dokonca stalo trikrát. Trikrát ho jeho podriadený, či človek postavený o nižšej úrovni zhodil tým, že k nemu vyjadril nepatričnú familiárnosť použitím celého mena bez prívlastku, ktorý by vyjadroval hierarchiu. Dal mu tak najavo, že aj on, hoci je mafiánsky šéf, je na rovnako nízkej úrovni, ako všetci ostatní.

Záver

Naša a ázijská kultúra majú svoje špecifiká, ktoré niekedy môžu bez pre toho druhého nepochopiteľné. Ale práve cez kultúru, filmy, seriály, knihy, či hudbu dokážeme lepšie pochopiť aj iných. A to je cesta k tomu, aby sme lepšie pochopili aj samých seba. Takže sledujte ázijské filmy aj naďalej.