Môj otec oslávil v Číne osemdesiatku
2 min read

Môj otec oslávil v Číne osemdesiatku

Môj otec oslávil v Číne osemdesiatku

Moja mama, Daniela Dvořáková zavŕšila knižnú sériu Stopy dávnej miulosti namiesto Pavla Dvořáka. Na základe osobnej korešpondencie a literárnej pozostalosti manžela napísala strhujúcu biografiu, ktorá zachytáva život a prácu môjho otca, Pavla Dvořáka, počas tridsiatich štyroch rokov, ktoré strávila po jeho boku. Ku každej kapitole sú zaradené jeho texty, ktoré vznikali v tom období, o ktorom konkrétna kapitola pojednáva. A jeden taký text je aj z jeho cestovania po Číne, na ktoré som ho vzal na jeho osemdesiate narodeniny. Nazval ho, ako som v Číne hľadal stratené svety, ale aj seba samého. A práve z tejto kapitoly, nahovorenej úžasným Martinom Kaprálikom som spravil krátky film, kde sú použité aj zábery so samotnej cesty môjho otca. Pôvodne sme chceli tento film spraviť spolu, ale žiaľ sme to nestihli. Som rád že vznikol aspoň takto.

Stáli sme na vrchole pohoria Cangshan v južnej Číne vo výške 3300 metrov nad morom. Od rána sme prekonali výškový rozdiel vyše tisíc metrov a našliapali dvadsaťtri kilometrov. Zle sa nám dýchalo. Vzduch bol riedky a z chmár sa vynárali ledva viditeľné, zasnežené končiare. Vybral som sa do hôr Cangshan na úpätí Himalájí osláviť osemdesiatku. Pohybovali sme sa po historickej trase Čajovo – konskej cesty, po ktorej od nepamäti tiahli karavány. Z Číny vychádzali naložené čajom, vracali sa s tibetskými horskými koníkmi.

Je to veľmi slávna cesta, azda len Hodvábna cesta je slávnejšia… V originály viedla krížom cez celú provinciu Yunnan a jeden koniec viedol do Barmy, a ten druhý až do tibetskej Lhasy. Ciest bolo niekoľko, všetky však boli extrémne namáhavé. Karavany prekonávali množstvo prírodných prekážok, ako boli hlboké rokliny a valiace sa toky horských riek, a prechádzali naozaj rôznorodým podnebím – na juhu začínali v trópoch, v Tibete končili na ľadovcoch.

Pohybovali sme sa na pôde provincie Yunnan, ktorá leží na juhu Číny na úpätí Himalájí. Rozlohou a počtom obyvateľstva sa vyrovná mnohej európskej veľmoci. Je to navyše najpestrejšia provincia azda celej Číny, najpestrejšia národnostnými menšinami, faunou a flórou, ale aj zemepisným členením. Siaha od zasnežených päťtisícoviek na hraniciach s Tibetom až po tropické dažďové lesy na hraniciach s Vietnamom a Mjanmarskom (Barmou), k plantážam, kde sa pestuje najlepšia čínska káva.

Tou istou cestou tiahli proti Číne mongolské vojská, a to aj historickí Tatári, ktorí predtým vyplienili Uhorské kráľovstvo. Vyplienili a odtiahli nevedno presne kam a prečo. Vydal som o tatárskom vpáde dve knihy a tak som si mohol povedať: doma som ich stratil a v Číne našiel. Aký je svet malý.

Mongolské dobýjanie Číny bola celosvetová vec. Trvalo desaťročia. Začalo sa v časoch Džingischána, ak nie skôr a zavŕšil ho Džingischánov vnuk Kubilaj (dialo sa to aj za pomoci vojska, ktoré sa vrátilo z Uhorského kráľovstva). V roku 1280 preložil hlavné mesto Karakorum do Pekingu a založil dynastiu Jüan. Keď v roku 1294 zomrel, svetová ríša Mongolov sa začala rozkladať. V Číne vypuklo povstanie. Príslušníci budhistickej sekty Biely lotos vyhnali v roku 1368 posledného mongolského cisára a založili novú dynastiu Ming. Štát Ming patrí medzi najvýznamnejšie obdobie v dejinách celej Číny, hospodársky, vojensky aj kultúrne.

Ak som sa po dlhom putovaní dostal až k nim, môžem azda povedať, že som zložil skúšku zo svojej osemdesiatky. Isteže aj vďaka tomu, že história ponúka pevné cesty aj v stratených svetoch Číny, ako môj syn túto cestu volá.