Som v dedine Mengnuo na hraniciach s Mjanmarskom, kde žije menšina Dai. Práve sa tu oslavuje nový rok théravádového budhizmu. Hoci je toto oblasť plná krásnych zvykov, pestrých krojov a krásnych ľudí, život tu nie je vždy ružový.

Video ktoré vzniklo na základe tohoto článku

Mengnuo

Ako som písal v minulom maili, hneď po mojom príchode som sa pridal do skupiny zamestnancov z Inštitútu kultúrneho dedičstva mesta Baoshan, ktorý sem prišli zaznamenať oslavy Nového roka. Staral sa o nás miestny sekretár. Možno si pod tým predstavíte prísneho komunistického úradníka v Maovej uniforme. Nie. Bol to 40 ročný muž menšiny Dai, ktorý bol oblečený v zlatom kroji, na hlave mal páva, neustále rozprával, mal miernu nadváhu a vyzeral ako malý milý trpaslík z rozprávky. To nemyslím v zlom. Bol strašne milý, starostlivý, ale zároveň veľmi jednoduchý dedinčan, ktorého zaujímali viac zápasy kohútov, než kariérny postup. V skutočnosti nemal vôbec vysoké postavenie a ani žiadne politické právomoci. No staral sa o nás zodpovedne.

Pán sekretár v kroji s pávom na hlave

Prvý deň sme išli nakrúcať tradičný zber kvetov a ako sme sa vracali späť do dediny, prechádzali sme okolo novovybudovanej štvrte, ktorá však zívala prázdnotou. Začal nám o tomto projekte rozprávať. Je to vraj nový developerský projekt, ktorý postavila miestna vláda, aj on si tam kúpil byt a už sa teší, až sa tam nasťahuje. Pomôže to miestnej dedine zvýšiť kvalitu bývania, lebo veľa ľudí má iba veľmi prosté ubytovanie a táto nová domčeková zástavba im umožní bývať v lepšom. Okrem toho vláda postavila veľkú telocvičňu, ktorá bude otvorená pre všetkých, a stavia sa diaľnica, takže už čoskoro sa im rozbehne turistický ruch a oni začnú pomaly bohatnúť.

Moji spoločníci, ktorí boli tiež vládni zamestnanci, prisvedčovali a nešetrili chválou. No mne sa to celé nejak nezdalo. Táto novo postavená štvrť bola zjavne opustená, nikde nebol ani jeden robotník, a stavba stála. Ba naopak, pôsobila trochu ako zabudnutý developerský sen. Okrem toho to bolo od dediny dosť vzdialené a veľká telocvičňa bola uprostred poľa. Neviem si predstaviť kto okrem školákov tam bude chodiť. Väčšina ľudí pracuje tvrdo na poli a pohyb im naozaj nechýba. Ale nič som nepovedal, videl som, že v aute, v ktorom sme išli sa rozpráva jedna línia a nechcel som to narušiť. Už som niekoľkokrát zažil, že vládni zamestnanci majú svoje krásne bublinky, ktoré im je nerado praskať. Našťastie som okrem týchto ľudí spoznal aj zopár mladých dedinčanov, ktorí mi ukázali druhú stranu tohoto developerského sna. V skutočnosti to bola skôr nočná mora. Ale nepredbiehajme.

Prvý deň, čo som prišiel, som sa išiel prejsť po centre. Samozrejme netrvalo to dlho a niekoľko mladých ľudí na mňa začalo strieľať vodnými puškami. Bolo to také uvítanie na sviatky vody. Zarozprával som sa s nimi. Najstarší mal 32 rokov, volal sa Yao Maoxing, s ním som sa rozprával najviac. Ostatní mali do dvadsať päť rokov. Pochádzajú z tejto dediny, kde aj vyrastali a zatiaľ sa im nepodarilo opustiť ju, hoci by to zjavne všetci chceli vyskúšať. Pracujú v miestnej pobočke čínskej telekomunikačnej firmy. Platy sú tu malé, preto si privyrábajú predajom. Predávajú všetko, čo sa dá, momentálne to sú najmä vodné zbrane a nepremokavé kapsičky na cennosti, keďže tieto veci idú počas sviatkov vody na dračku. Nakoniec sme sa celkom spriatelili a strávil som s nimi dve poobedia za sebou.

Predaj vodných zbraní

Boli to dedinčania, síce inteligentní, ale bez vzdelania. Chceli by odísť do sveta a hľadať lepší život, no nemôžu. Najmä preto, že už mali rodiny, ľudia sa tu berú neuveriteľne skoro. Svadba býva už v pätnástich, aj keď podľa čínskych zákonov to nie je legálne, no mnohé zaostalejšie oblasti si stále riešia sobáše podľa vlastných tradícii, nie podľa oficiálnych zákonov. Po dvadsiatke tu už mnohí majú minimálne jedno dieťa, väčšina aj dve. Ako som sedel s nimi v stánku, predával vodné zbrane, tak som aj neustále pozoroval okoloidúcich. A naozaj, všetky maminky, ktoré vodili deti, boli vlastne tiež ešte deťmi. Deväť z desiatich mamičiek, čo okolo prešli, nemohlo mať viac ako dvadsať rokov. Aj môj nový kamarát, ktorý mal 32, mal už päťročného syna. A to mal deti ako jeden z posledných. Na druhej strane, ako mi povedal, väčšina ľudí sa rozvedie ešte pred tridsiatkou. Deti potom prenechajú starým rodičom a idú robiť niekam von do továrne.

Hoci to tu takto chodí, táto mladá partia sú uvedomovala, že si ľudia vlastne sami kopú pascu. Yao Maoxing by si veľmi chcel doplniť vzdelanie, má skončenú iba základnú školu, podobne ako väčšina jeho rovesníkov. Ale od mladosti musí zarábať aby uživil rodinu. Má šťastie, že oni si so ženou aspoň stále dobre rozumejú.

Keď sme večer zavreli stánok, išli sme na chvíľu na kolotoče. Najviac ich bavilo hádzanie krúžkov na krky kačíc, Yao Maoxing vyhral štyri kačky. Majiteľ stánku ho už potom odháňal nech ide preč, inak skrachuje. On mu zase vynadal, že ho videl, ako nenápadne posúva plot s kačkami nohou ďalej, aby bolo ťažšie vyhrať.

Potom sme išli na retiazkový kolotoč, niečo na čom som nebol dvadsať rokov. Nakoniec nás čaká strašidelný hrad. Bol to veľmi primitívny. Prejsť ho trvalo asi tri minúty, vyskakovali na nás naozaj príšerne urobené figuríny, ktoré boli napoly rozpadnuté a neuveriteľne špinavé. Všetko vŕzgalo a strach naháňalo skôr to, či sa to celé nerozpadne, než samotné „strašidlá“. No zistil som, že som to takto vnímal iba ja.

Boli s nami dve ženy, Yao Maoxingova manželka a priateľka druhého z nich. Obe mali menej ako tridsať rokov a neuveriteľne sa tohoto strašidelného hradu báli. Nebáli sa zľaknutia, ako by sa možno bál niekto u nás, ale naozaj sa báli duchov a strašidiel. V ich živote nie sú výmyslom, ale realitou. Yao Maoxingova manželka sa dnu vôbec neodvážila, tá mladšia nakoniec áno. Ale celý strašidelný hrad bola v náručí svojho priateľa, na niektorých miestach sa dokonca rozplakala. Bol som úplne prekvapený. Takto poverčivých ľudí som hádam ešte nestretol.

Mladší pár z našej partie

Hoci je táto oblasť stále veľmi chudobná a zaostalá, aspoň je tu už bezpečne. Ale pred rokom 2007 to tak nebolo. Táto dedina je iba 50 kilometrov od hraníc s Mjanmarskom. Kedysi bola bránou pre bohatých Číňanov, ktorí chodili do Mjanmarska za hazardom. V Číne je hazard zakázaný. Hranice boli v tom období voľné, ľudia si mohli chodiť von a dnu z krajiny ako sa im zachcelo, nikto to nestrážil. To ale spôsobilo zrod miestnej mafie. Večer nikto nechodil von, pretože bolo takmer každodennou záležitosťou, že opité partie mužov išli do ulíc s mačetami a ak niekoho zbadali, proste ho zabili. Len tak z roztopaše. V roku 2007 sa však čínska vláda rozhodla urobiť na hraniciach poriadok. Prišli sem špeciálne jednotky, armáda a polícia, a mafiu rozbili. Hranice sa začali prísne strážiť, nikto z miestnych už od roku 2007 v Mjanmarsku nebol. Po tom ako silové zložky spravili poriadok, začal sa pomaly aj ekonomický rozvoj miestnej oblasti. Začali sa stavať cesty, neskôr aj rôzne developerské projekty a začal sa propagovať turizmus. S tým súviseli aj sviatky vody, pre ktoré som sem vlastne prišiel.

Mengnuo je n južnon cípe vyžltenej oblasti

Hoci sa táto oblasť propaguje, ako oblasť obývaná menšinou Dai, v skutočnosti ich tu tak veľa nie je. Predstavte si niečo slovenskú dedinu s rómskou štvrťou. Tak tu boli štvrte, kde žili ľudia Dai, ale väčšina obyvateľov boli etnickí Číňania. Na začiatku spoločne nezdieľali ani jazyk, ani tradície, ale postupne sa etnikum prispôsobovalo väčšinovému obyvateľstvu, ľudia sa medzi sebou aj začali brať. Pred rokom 2017 nový rok théravádového budhizmu oslavovala iba veriaca časť menšiny Dai, väčšina obyvateľstva nie. V roku 2017 sa však miestna vláda rozhodla povýšiť miestne etnikum na marketingové lákadlo pre miestny rozvoj turizmu a začali sa organizovať oficiálne sviatky vody. Inšpirovali sa najmä oblasťami ako Xishuangbanna a Dehong, kde je menšina Dai podstatne viac zastúpená, ba dokonca je tam vo väčšine, a ich oslavy nového roka, čiže sviatky vody každoročne prilákajú tisíce ľudí z celej Číny. V dedine Mengnuo sa teda začalo stavať a všetci sa pripravovali na turistický boom. A potom prišla pandémia.

Tradície menšiny Dai

Tu sa dostávame späť k tomu developerskému projektu, ktorý nám pán sekretár tak ospevoval. Na realitu som sa opýtal Yao Maoxinga.

„Je to príšerné. Sľúbili že tie byty budú predávať za 400 000 yuanov (€50 000+), nakoniec stáli 800 000 (€100 000+), takže ľudia, ktorí by ich potrebovali, si ich nemohli dovoliť. Ale aj tak sa vypredali. Potom prišla pandémia a vláde došli peniaze. Prestali stavať a dodnes dlžia miestnym ľuďom milióny. Polovica domov už praskla, lebo ich postavili na poli, kde je vlhká pôda a prepadáva sa. Developerská spoločnosť v stavbe nepokračuje, vláda hľadá súkromného investora, ktorý by celý projekt prebral a vyplatil dlhy. Ale žiadny nie je. Dokonca aj stavba diaľnice stojí, ani na tú nie sú peniaze."

Toto je dnes realita mnohých oblastí. Napríklad aj na našej dedinke sa už niekoľko rokov stavia diaľnica. Ba dokonca už je vraj už rok dokončená, ale vláde došli peniaze, nevyplatila stavebnú firmu a tak robotníci už dokončenú diaľnicu zablokovali kamiónmi. Za platobnú neschopnosť miestnych vlád môže z veľkej časti aj pandémia, zastavenie ekonomiky a to, že turizmus, ktorý bol pre mnohé oblasti sľubným únikom z chudoby, sa vyparil ako vzdušný zámok. Nedostavené developerské projekty sú po celej krajine. Ako to s nimi bude ďalej pokračovať netuším. Možno, že koniec pandémie v Číne ekonomiku zase rozbehne, rozvoj sa opäť naštartuje a peniaze sa začnú vracať. Bolo vidieť, že tento rok dedina Mengnuo brala sviatky vody veľmi vážne, lebo to videla ako symbolické znovunaštartovanie rozvoja miestneho turizmu. Ja dúfam, že to naozaj vyjde, lebo chcem aby si ľudia ako Yao Maoxing mohli zabezpečiť lepší život. Pri našej poslednej spoločnej večeri sa ma opýtal:

"Myslíš si že máme šancu, že sa tu raz budeme mať lepšie?"


❤️
Tento blog svojím členstvom podporilo už 51 ľudí!
Chcete sa pridať medzi členov či pozvať ma na digitálnu kávu?