Lijiashan, čínsky hobitov a život v jaskyniach
6 min read

Lijiashan, čínsky hobitov a život v jaskyniach

Lijiashan, čínsky hobitov a život v jaskyniach

Nachádzame sa v provincii Shanxi na brehu Žltej rieky. Práve táto oblasť je rodiskom čínskej civilizácie, tu Čína vznikla. Krajina je tu drsná, rozbitá Žltou riekou, ktorá už po tisícročia stále mení svoj tok. Pohľad na nekonečné zjazvené hory vzbudzuje obdiv k ľuďom, ktorí tu žijú už viac ako 5 000 rokov. V niektorých obdobiach až štvrtina všetkého obyvateľstva Shanxi žila v jaskyniach. Ešte dnes je dvanástina obyvateľstva tejto provincie stále ubytovaná v jaskyni!

Shanxi je vnútrozemská provincia rozprestierajúca sa na náhornej plošine, východne od Žltej rieky, v severnej časti Číny. Na východe a západe krajiny sa vypínajú pohoria. Strednú časť tvoria údolia, ktorými preteká rieka Fen. Hlavným a súčasne najväčším mestom provincie je Taiyuan ležiaci na rieke Fen.

Shanxi má mierne monzúnové kontinentálne podnebie s veľkými teplotnými rozdielmi medzi nočnými a dennými, letnými a zimnými teplotami. Veľký kontrast v teplotách je tiež medzi severnou a južnou časťou provincie. Ročne padne zhruba 360 – 620 mm zrážok. Ich rozloženie je nerovnomerné, no najviac padne v období od júna do augusta. Tpto provinciu však trápia aj časté suchá.

Provincia Shanxi je jedným z rodísk čínskej civilizácie s dlhou históriou a tradičnou kultúrou. Vďaka bohatosti histórie môžeme i dnes obdivovať zástupy vzácnych pamiatok. Množstvo z nich pochádza z obdobia pred dynastiami Liao a Song. Niet preto divu, že sa tomuto miestu často hovorí „Múzeum čínskej starej architektúry“. Spomeňme napríklad Drevenú pagodu v Yingxiane, starobylé mesto Pingyao či pevnosť Zhangbi.My dnes ale navštívime Jednop z nohých jaskyných mestečiek v tejto provincii - Horu rodiny Li, Lijiashan.

Je neďaleko bývalého obchodného centra, mesta Qikou. Na tomto území sa Žltá rieka zužovala natoľko, že preprava tovaru po nej už nebola možná. A preto sa Qikou stal hlavným obchodným prístavom dávnych čias. V období jeho najväčšej slávy tu žilo šesťsto veľkých rodín a tisíce robotníkov. Dnes tu žije štyridsať rodín, v škole majú posledných štyroch žiakov. Čierny drak, ktorý mal ochraňovať toto bohaté mesto, zlyhal. Ale aj napriek tomu sa jeho majestátny chrám týči na vysokom útese nad riekou. Jeho sláva rovnako zašla ako sláva mestečka. No miestni ľudia v ňom aj tak stále kladú obete vo forme ovocia, alebo lacnej pálenky z malého supermarketu. Inak je v chráme vidieť už len prach. Vnútrom sa ozýva zavýjanie silného vetra. Sály sú udržiavané v dobrom stave a stále vzbudzujú rešpekt. Z chrámového múra, na ktorom stoja dva veľké bronzové zvony, do nekonečna vidno výnimočnú scenériu provincie Shanxi. Práve týmto smerom sa nachádza bývalé sídlo rodinného klanu priezviska Li – čínske hobitie mesto Lijiashan.

Z mestečka Qikou je to asi hodinová prechádzka. Na prvý pohľad vidno, že tu nežili chudobní ľudia. Zopár prostých jaskýň sa tu síce nájde, ale väčšina jaskýň má nádherné kamenné vchody a často aj rozľahlé dvorčeky. Dnes už však tieto jaskynné vily len pripomínajú bohatstvo, ktoré tu kedysi bolo. Všetci odišli. Najviac ľudí odtiaľto utekalo počas vojny s Japoncami. Žiadni sem nakoniec neprišli, ale aj napriek tomu strach pred nimi vyhnal obyvateľov preč. Väčšina miestnych sa už nikdy nevrátila, zostali tu po nich len hroby ich predkov. Lijiashan upadol do zabudnutia a zaspal búrlivé dejiny Číny. Nezasiahlo ho pustošenie Červených gárd počas Kultúrnej revolúcie a vďaka tomu sú všetky tieto nádherné obydlia neporušené. Jediné, čo sa ich dotklo, je čas.

Dnes tu žije len zopár starých ľudí. Vedú drsné životy na prahu svojich malých domčekov vyhĺbených do hory. Ráno s východom slnka kráčajú na polia a celý deň strávia pod rozžeraveným slnkom. Keď som ráno vstal, aby som tento východ slnka nafotil, nebol som ani zďaleka prvý. Skôr ako slnko, zazrel som deduška ako vychádza s nástrojmi na chrbte zo svojho hobitieho domčeka. O dve hodiny som ho videl na protiľahlom vzdialenom kopci, ako konečne dokráčal na svoje malé políčko a začal kopať do tvrdej zeme. Až potom priletela prvá kukučka pozrieť sa so mnou na východ slnka, ktorý ešte ani nezačal.

Niekoľko z týchto obydlí je dnes premenených na malé hotelíky. V jednom sme bývali aj my. Väčšina z týchto domov má viac ako päťstopäťdesiat rokov. Nachádzajú sa v deviatich úrovniach na terasovitom kopci a schody, ktoré ich spájajú, sú pôvodné, ešte z dynastie Ming. Žiadne okná tu nemajú sklá, všetky sú ešte stále papierové. Niektoré vchodové brány ústia rovno do jaskyne, niektoré ústia najprv do prašného dvorčeka a až jednotlivé miestnosti sú vyhĺbené v skalách. Taký bol aj náš hotelík. Postele tu nie sú, len tradičné čínske lôžka kang – kamenné plochy, pod ktorými sa v krutých zimách dá zakúriť. V lete zase príjemne chladia. Voda tu netečie žiadna, treba ju sem priniesť. Elektrické drôty sem už však zaviedli. Pokrok sa sem blíži, majiteľka penziónu povedala, že o rok už chcú mať tečúcu sprchu. Pod kopcom prebieha nejaká výstavba. Mrazí ma, keď si predstavím že tam postavia turistický rezort. Na druhej strane by si miestni ľudia zaslúžili pohodlie moderného sveta. Dnes ho tu človek hľadať nemôže. Ale oni tu aj z ničoho vedia tvoriť zázraky. Majiteľka nášho hotelíka aj z jednoduchých prísad navarila kulinárske špeciality. Nepýta sa nikoho, čo si dá. Trikrát do dňa navarí pre všetkých ľudí, ktorí u nej bývajú. Väčšinou sú to študenti maľby, ktorý sem chodia na výlet. Tých tu býva veľa. Aj dvadsiati sa pomestia na jeden kang v izbe. Večerná pitka na kangu so študentmi je pre mňa nezabudnuteľná. Určite aj pre nich, nepijú s cudzincami v sprašových obydliach práve každý rok. Vychladené pivo vie šéfová zabezpečiť aj tu. Uprostred ich dvorčeka totiž majú vyhĺbenú hlbokú špajzu. Asi tri metre pod zemou je krásna zima. Nápoje sú tu úžasne vychladené aj v letných horúčavách a dokáže tu dlhodobo skladovať mnoho potravín. Predsa len, všetko sa sem nosí ručne a luxus každodenného nákupu tu neexistuje. Ale aj napriek tomu tu varia skvele

Kuchyňa provincie Shanxi siaha dávno do minulosti. Predpokladá sa, že sa začala formovať už za čias dynastie Zhou. Dodnes využíva pri varení tradičné techniky varenia, ktoré sa odovzdávajú z generácie na generáciu po tisícročia. Zastúpená je široká škála pokrmov pripravovaných z pšenice. Odhadom pripravujú miestni kuchári až sto jedál z pšenice, pričom každé ponúka jedinečný chuťový zážitok. Čo sa týka mäsa, obľúbené je predovšetkým jahňacie mäso, ale tiež kuracie a bravčové. Medzi najznámejšie jedlá shanxijskej kuchyne patrí výživná polievka Fu Shan z jahňacieho mäsa, skladkokyslý kapor s korením, dusená a následne pečená kačka so silnou vôňou, kuracie kúsky s vaječnými bielkami a ďalšími prísadami či rezance Datong. R§zne rezance sú najväčšou špecialitou severnej Číny, kde sa na rozdiel od juhu Číny ryža moc nekuzumuje.

Návštevu Hory rodiny Li som si naozaj užil. Je to krásna zmena po rušnom Šanghaji. Kým v Šanghaji počujem najmä ruch veľkomesta, tu Počuť tu len spev prírody. A v noci, keď som sa vybral fotiť nočný hobitov, aj štekajúceho psa. Nepáčilo sa mu, že niekto o polnoci behá po kopcoch a baterkou maľuje budovy počas dlhej expozície vo fotoaparáte. Fotenie ma natoľko zaujalo, že ma pani domáca vymkla vonku. Našťastie vnútri v budovách nie sú záchody a treba chodiť von do latríny mimo areálu. Takže stačilo počkať, kým niekoho v noci chytí potreba a s baterkou sa vyberie von.