Bola už takmer polnoc, ležal som v posteli, ale ani za svet som nemohol zaspať. Z nejakého dôvodu som bol plný energie a cítil som, že chcem ísť ešte von. Som totiž v meste Lanzhou, kde posledné dni udreli obrovské teploty. Cez deň je takmer štyridsať stupňov, slnko praží na hlavu a okolitá suchá, piesková a kamenistá krajina, spolu s betónovým mestom robia z pobytu vonku doslova utrpenie. Miestni ľudia teda vychádzajú von až večer. Stmieva sa pred deviatou večer a sú vonku aj do druhej, tretej ráno. Ja som ležal v posteli, ale vedel som, že ulice sú plné života a ja tam nie som. Nakoniec som to nevydržal.
Mesto bolo naozaj živé. Jedálenská ulička plná stánkov s dobrotami hneď vedľa hotela bola preplnená ľuďmi, ktorí si dávala polnočné občerstvenie. Aj ja by som si niečo dal, ale keďže som prišiel zo Šanghaja, kde je situácia s covidom zlá, tak ma tam nepustili. Plán B bol nájsť nejaký bar a ísť na jedno pivo. Väčšina barov a krčiem ma moc nelákala, všade boli obrovské diskotéky, alebo karaoke bary a na tom som energiu nemal. Keď už som strácal nádej, cez ulicu som zbadal nenápadný nápis livehouse. Prešiel som cestu, nakukol som dnu a skontroloval situáciu.
Veľa ľudí dnu nebolo, bar vyzeral trochu zostarnuto, ale hrala tam dobrá hudba. Na stene mali množstvo výčapov čo naznačovalo čapované pivo. A tak som vošiel. Čapované pivo som síce nedostal, ale získal som obrovský zážitok. Majiteľ baru je tridsať šesť ročný muzikant s deformovanou postavou, ktorý miluje knihy, najmä japonské romány. Ale číta všetko. Od Kafky, čo je jeho najobľúbenejší autor, až po bibliu.
Za barom sedel jeho kamarát, dvadsať ročný basgitarista, ktorý miluje Jimiho Hendrixa a snaží sa mu čo najviac podobať. Mal oblečené bežecké kraťasy, k tomu kovbojské ozdobené čižmy a na hlave mal klobúk s pierkami. Mal zlomený predný zub, dlhé vlasy a neuveriteľne mladú tvár. Vyzeral strašne smiešne, ale bol úžasný muzikant. Neustále bral do ruky gitaru a hral staré bluesové pesničky. Vedľa neho sedela jeho dvadsať ročná frajerka, študentka z provincie Shanxi, ktorá kvôli pandémii má vyučovanie online a tak sa na štyri mesiace presťahovala do Lanzhou za frajerom. Toto bol akurát jej posledný deň v meste, už o pár hodín odchádzala domov s tým, že nevie kedy svojho muzikanta opäť uvidí. Vyžaroval z nej smútok po prvýkrát zlomeného mladého srdca.
Nad ránom sa k nám pridali ešte dvaja ich kamaráti, ktorí sa akurát vrátili z mesačnej cesty po Číne. Spoločne sme sedeli v jednom z najstarších rockových hudobných kluboch v celom meste a ja som sa dozvedel, že Lanzhou je hlavné čínske mesto Blues a undegroundovej rockovej muziky. Bola to krčma vedená hudobníkmi pre hudobníkov.
Bohužiaľ oldschool blues a rock nie je niečo, čo láka veľa klientov. Predtým ich živili kamaráti z celej Číny, ktorí do baru dochádzali za vystúpeniami zaujímavých kapiel, ale to pandémia zničila. Väčšina klientov posledné mesiace nemá ako prísť a tak bar ledva prežíva. Aj preto žiadny výčap na stene nefungoval a v chladničke bolo už iba zopár pív. O pár dní bar zatvára. Ale snáď nie navždy, majú v pláne ho prerobiť tak, aby lákal aj mladšiu klientelu. Dúfam že sa im to podarí, pretože tento bar je naozaj kultúrny klenot Lanzhou, mesta o ktorom som za posledné dni zistil, že doslova prekvitá rôznymi subkultúrami. Za dva dni som už našiel obrovskú komunitu baristov, tanečníkov, skateboardistov a muzikantov. A to som ich ani nehľadal.
Pri jednom pive to nakoniec neostalo. Z baru sme odišli o piatej ráno a išli sme rovno na lanzhouvské ťahané rezance, miestnu špecialitu. Už ma neprekvapilo že ulice a aj reštaurácie boli plné ľudí. Lanzhou skrátka žije. Lanzhou je fajn.
