Paradoxy života v Číne, čo je v Číne iné ako na Slovensku?

Keby Maruška bývala v dnešnej Číne, život by bol pre ňu ľahší. Zlá mama by ju síce poslala v snehu po jahody, ale našla by ich predávať na každom rohu. Keď moja priateľka prvýkrát priniesla jahody domov v decembri, hneď som si spomenul na rozprávky z dectva. Mohla by takáto rozprávka vzniknúť aj v Číne? Kedysi asi áno, ale dnes asi nie. Taká bezvýznamná vec a pritom tak iná. Áno, keď človek veľmi chce, tak ich u nás v zime zoženie, ale koho by napadlo jesť jahody v zime? My sme sa vždy doma tešili na sezónu aby sme si ich natrhali a spolu s cukrom a šľahačkou dali ako bodku po jedle (popravde aj tak sme si ich vždy kúpili kedže naše domáce jahody nikdy nejak nevyšli). Aké ďalšie „jahody v zime“ má Čína? Aké maličkosti ešte Čínu odlišujú od nás?

Môj začínajúci život v Číne bol plný trapasov. Ako začínajúci život každého cudzinca prvýkrát v úplne inej krajine a kultúre. Buď sú to veci, ktoré sú nové a človek ich chce silou mocou vyskúšať no nevie ako, alebo sú to naopak veci úplne bežné, a človeka by ani nepadlo, že by mohli fungovať inak. V mojom prvom byte som nikdy nevedel nájsť pohybový senzor na zapínanie svetla. Vždy keď som vystúpil z výťahu, všade tma ako v rohu a ja som len skákal a skákal aby sa to rozsvietilo. Na niekoľkýkrát to vždy vyšlo, ale nikdy nie na prvýkrát. Až som jedného dňa prišiel s kamarátom a on miesto vyskakovania dupol na zem a šup, svetlá sa rozsvietili. Aha, tu je zvukový a nie pohybový senzor! Strážnik sa za bezpečnostnými kamerami určite zabával nad mojimi pokusmi.

Podobná vec sa ale stala moje priateľke v Prahe. Metro bolo úplne prázdne. Už to bolo niečo úplne nepochopiteľné. Ako môže v metre na zastávke nestáť ani jeden človek? V Šanghaji sa niekedy dostaneme až do tretieho vlaku. Ale ešte väčší kultúrny šok jej metre spôsobila oveľa bezvýznamnejšia maličkosť. Metro prišlo k stanici a my sme chceli vystúpiť. Postavila sa k dverám a čakala. A vlak odišiel… Koho by napadlo, že dvere si treba otvoriť tlačítkom? To bol pre ňu ešte väčší šok ako že tam nie sú žiadny ľudia. V MHD by sa celkovo našlo niekoľko ďalších rozdielov. Napríklad že v Čínskej MHD neexistujú revízori. Do metra sa musíte dostať cez turnikety, ale do autobusu sa väčšinou vhadzujú peniaze do misky vedľa šoféra. Keď človek pri sebe naozaj nemá žiadne drobáky, no tak tam vhodí niečo čo zaštrngoce a zaplatí nabudúce. Nemusí si nechať ujsť autobus a ísť rozmieňať.

Takýchto „čínskych jahôd v zime“ je veľa. Niektoré sú zábavné, niektoré naopak skôr nepraktické. Napríklad taký oheň na sporáku. Náš najväčší plameň sa rovná jednému z najmenších na čínskom sporáku. A naopak čínsky malý plameň je stále veľmi veľký. V Číne niečo robiť na strednom až menšom ohni, pre nás znamená – poriadne pod tým rozkúr. A rozpustiť napríklad maslo bez toho aby sa pripieklo nie je vôbec ľahké.

Čo ma ešte napadá? Tak napríklad v Číne neuvidíte malé výťahy. U mojej babky v Bratislave bol výťah pre priateľku ďalším kultúrnym šokom. Piaty človek už musel ísť pešo po schodoch lebo sa nezmestil! V Číne sú výťahy „nafukovacie“ – myslíte si že ten dvadsiaty človek sa už fakt nemôže zmestiť dnu a ono ich nastúpi ďalších päť! Číňanov je skrátka veľa.

Čašníci v Číne nikdy nenosia veľké peňaženky za opaskom; zo stolu väčšinou neupracú hneď ako vyprázdnite taniere, ale až po odídení hosťa. Toto skoré odpratanie tanierov niektorých Číňanov privádza do pomykova. Naozaj už musím odísť a nemôžem ešte zostať a zapáliť si cigaretku?