História čaju, legendy a fakty
6 min read

História čaju, legendy a fakty

História čaju, legendy a fakty

Čaj je historicky naojbchodovanejšou komoditou sveta, menil dejiny ľudstva, vznikali kvôli nemu vojny, s čajom dokonca prišli aj prvé zmienky o obchodnej špionáži či prvý reklamný pamflet v histórii ľudstva. Čaj je skrátka jednou z najdôležiitejších plodín sveta, delikatesou a liekom, ktorý konzumuje celý svet. A ako veľa vecí v Číne, príbeh o čaji začína legendou.

Hlavným hrdinom legendy o čaji je Shen nong. Posvätný farmár, boh farmárstva. Práve jemu vďačíme za čínsku medicínu. Celý život zasvätil výskumu liečivých rastlín. Čaj mu do cesty prinieslo šťastie v nešťastí, keď sa pri svojom výskume smrteľne otrávil. Ako ležal nevládny na zemi a pred sebou mal pohár teplej vody, zrazu do nej spadol malý lístok. Shen nong zobral vodu s lístkom a napil sa. Ako zázrakom sa mu uľavilo. Bol to čaj, čo mu zachránilo život. Legenda sa odohráva niekde na rozmedzí dnešného Yunnanu a Sichuanu, čajovník tu bol bežnou divokou rastlinou. Keď však ľudia prišli na jeho účinky, stal sa vyhľadávaným liekom. Na začiatku to rozhodne nebol ten lahodný nápoj, ktorý poznáme dnes. Na to si Číňania museli počkať ešte ďalších tisíc rokov. Avšak revitalizujúci účinok čaju, pocit doplnenia energie a vitality, ktoré Shen nong opisoval, neboli len legendy. Čaj sa pomaly preniesol z príbehov do reálneho života. Časom miestni farmári zistili, že to je rastlina milujúca tieň, a nie slnko. Začali ju sadiť a skúmať jej spracovanie. Naparovaním lístkov dokázali nápoj zbaviť jeho horkej chuti. To bolo prvým veľkým krokom, aby sa z horkého lieku stal lahodný nápoj.

Čaj sa stal bežnou súčasťou čínskej medicíny, lisoval sa do tehličiek a pripravovali sa z neho rôzne zmesi a polievky. Aj napriek tomu, že chuť bola stále horká a trpká, čaj si nachádzal stále viac fanúšikov, najmä medzi bohatými ľuďmi. Vo štvrtom storočí je už vzácnym predmetom, ktorý bolo dokonca hodno darovať cisárovi. Cisársky dvor si čaj tak obľúbil, že sa ľudia rozhodli prideliť mu nové meno. Z liečivej rastliny sa tak stáva oficiálne „cha”. V novom znaku sa nachádzajú grafické zložky pre trávu, človeka a strom, symbolizuje tak harmóniu prírody a ľudí.

Prvé písomné zmienky o čaji sú z knihy Classics of tea Chajing, ktorú v roku počas vlády dynastie Tang napísal autor Lu Yu. Jedná sa o prvé dielo pojednávajúco o čaji ktoré vzniklo v ôsmom storočí nášho letopočtu. Toto dielo napísal Lu Yu na objednávku od výrobcov čaju. Jedná sa tak o jeden z prvých platených product placement kampaní v histórii ľudstva.

Cisársky dvor poznal čaj už od tretieho storočia pred naším letopočtom. Vtedy prvý zvrchovaný cisár Čínu zjednotil a sever sa tak stretol s kultúrou juhu. Za dynastie Tang, a neskôr za dynastie Song, už bol dopyt po čaji obrovský. V tomto období sa rozvíjajú aj veľké obchodné cesty, práve tie úplne prepísali dejiny čaju. Dovtedy sa pestoval čaj len v nedostupnom Yunnane a Sichuane, na miestach príliš vzdialených od cisára. Pestovanie sa preto začalo rozširovať aj na územia dnešných provincií Zhejiang a Jiangsu. Tu začínal (a dodnes začína) Veľký kanál, najväčšia vodná stavba na svete. Vodná cesta tak dokázala čaj rýchlo a efektívne preniesť až do hlavného mesta Luoyang. A tak postupne aj do bežných domácností, nielen k bohatým ľudom.

Nebol to však len Vodný kanál, ktorý zmenil osud čaju. Z okolia Šanghaja išla ešte jedna významná obchodná trasa. Hodvábna cesta. Dopyt po čaji už existoval aj v zahraničí. Čaj začali vyvážať najprv moslimskí, čínski obchodníci, ale aj cudzinci. K nám sa dostal cez Rusko zo severnej Číny. Aj preto sa čaj volá čaj. Do zvyšku západného sveta ho však doniesli Holanďania. Tí ho vyvážali cez mesto Xiamen, hlavné mesto provincie Fujian. Tu žijú ľudia menšiny Hakka. V ich dialekte sa čaju povie tee. A aj preto sa v anglosaských krajinách čaj inak ako u nás.

Aj napriek tomu, že sa čaj vtedy pestoval už aj v iných častiach Číny, ten yunnanský a sichuanský neupadol. Zamilovali sa doňho totiž Tibeťania.

Tibet bol v tom období veľkým a silným kráľovstvom, s ktorým mala Čína neustále vojenské zrážky. Cisár Taizong sa rozhodol neustále vojny vyriešiť radšej diplomaticky. Princeznú Wenchang ponúkol tibetskému kráľovi Songtsan Gampo na vydaj. Krajina, do ktorej princezná prišla, bola tvrdá. Na jedálnom lístku bolo len mäso. Zelenina sa tu pestovať nedala, a dodnes nedá. Ľudia tu trpeli všetkými nutričnými chorobami, aké si viete predstaviť. Nová princezná im však doniesla nápoj, ktorého päť šálok denne, im zrazu dodalo až 70 % – 80 % potrebnej dennej dávky vitamínov a antioxidantov. Dovtedy sa ich príjem pohyboval na nule. Tibeťanom tak zrazu začal čaj nielen spríjemňovať život, ale ho aj predlžovať. Vozil sa sem menej kvalitný čaj, ale oni sa ho naučili miešať so soľou, jačím maslom a mliekom. Vznikol tak tibetský maslový čaj suyou cha. Dodnes je to každodenným nápojom miestneho obyvateľstva. Tibeťania mali čaju dostatok. Čína sa totiž v tomto období rýchlo rozťahovala. Na správu takýchto obrovských území potrebovala kone. A tých Tibeťania mali veľa. Vznikla tak tretia obchodná cesta, ktorá zmenila svet čaju nadobro. Cesta čaju a koní. Má južnú a severnú trasu. Tá severná ide zo Sichuanu a tá južná ide cez mesto Kunming, Yunnan.

Rozmach obchodu spôsobil, že sa čaj dostal do každej domácnosti. Už to nebol len nápoj bohatých. Rovnako sa aj pretransformoval z horkého lieku na lahodný nápoj. Chýry o zázračnej plodine sa začali šíriť celým svetom. Stal sa z neho mýtický nápoj zázrakov, ktorý žiaden Európan nikdy neochutnal.

V roku 1555 sa Európa prvýkrát stretla s existenciou čaju v knihe Benátčana Giovanni Battista Ramusio - Voyages and Travels. Medzi napínavými príbehmi obchodníkov, ktorí predávali tovar v Benátkach, si iba jeden získal celú samostatnú kapitolu. Bol to perzský obchodník, ktorý ako prvý rozprával o tajomnom nápoji, Chai Catai, ktorý sa pije v ďalekej Číne. O čaj okamžite vznikol záujem. Keďže ho nebolo kde ochutnať, legendy o ňom rástli úmerne s túžbou po ňom. Dokázal vraj liečiť horúčky, žalúdočné problémy, bolesti a mnohé choroby. Boli to Portugalci, kto ho ako prví doviezli, no Holanďania ako prví úplne prepadli čaju. Neprešlo ani päťdesiat rokov a takmer každá domácnosť mala doma čajovú miestnosť alebo aspoň vybavenie na čaj.

Čaj, ktorý sa v tomto období dovážal, bol zelený čaj z provincie Fujian lisovaný do kociek. Kupovala ho celá Čína, a to až dovtedy, kým to cisár Hongwu cisárskym ediktom nezakázal.

Dôvod zákazu lisovania čaju bol jednoduchý. O čaj bol obrovský záujem a jeho hodnota bola taká vysoká, že sa lisované kocky čaju začali používať ako neoficiálne platidlo. Výrobcovia dokonca lisovali čaj do takých tvarov, aby sa ľahko odlamoval a dal sa “rozmieňať na drobné”. To spôsobilo rýchly rozmach korupcie a neplateniua daní, proti čomu musel cisársky dvor zakročiť.

Zákaz obchodovania s čajuom v kockách bol tvrdý úder pre provinciu Fujian. Svojimi lisovanými čajmi boli preslávení, teraz sa však zaradili medzi priemer. Túžili nájsť niečo nové, čo by ich vrátilo na vrchol…

Jedného dňa sa pestovatelia čaju na hore Wuyi v provincii Fujian dozvedeli, že k nim príde armáda. To nikdy nie je dobré znamenia. V dedine mali množstvo čerstvo pozbieraného čaju a nevedeli čo s ním. Naplnili ním preto vrecia a tie pohodili tak, aby nebudili záujem. Keď však prišli vojaci, mäkké vystlané vrecia mali úplne opačný účinok, ako dedinčania chceli. Spalo sa na nich tak pohodlne, že tu armáda zostala hneď niekoľko dní. Čaj sa pod vlhkými, teplými spotenými telami vojakov postláčal a začal vypúšťať svoje látky na povrch listov. S teplom a vlhkom sa nevyhnutne spustil aj proces fermentácie, pri ktorom čaj úplne sčernel. Keď vojaci odišli, čaj bol bezcenný.

Čo s ním, vyhodiť ho bolo dedinčanom ľúto a tak si povedali, že predsa len skúsia na trhu šťastie. To sa na nich usmialo, boli tam portugalskí obchodníci a fermentovaný čaj si okamžite zamilovali. Nielen že ho kompletne vykúpili, ale dokonca zaplatili aj za celú produkciu na rok dopredu. Fujianski roľníci tak získali svoj nový hit.

V tom období už mali Holanďania svoje vlastné obchodné centrum v Singapure, ktoré si museli založiť pretože v roku 1695 Portugalsko uzavrelo Holandsku obchodnú cestu cez Lisabon. Prevážať zelený, rýchlo sa kaziaci čaj do Rotterdamu takou okľukou bol veľký problém a aj ten vyriešil príchod čierneho čaju. Export iných druhov čaju časom takmer úplne zmizol. Aj preto boli u nás iné čaje ako čierny donedávna relatívne neznáme.

Čierny čaj si získal starý kontinent. Číňania čierny čaj prezývajú červený. Dlho ho neboli ochotní piť, opovrhovali ním, i keď to bol luxusný artikel na export. Zmenilo sa to až v roku 1875, kedy plantážnici z okolia Žltých hôr v provincii Anhui, konkrétne z mesta Qimen (祁门), dali vzniknúť rovnomennému čaju Qimen. Ten je dnes známy skôr pod anglickým názvom Keemun tea (祁门红茶). Ako jediný druh čierneho čaju sa dostal na zoznam povolených darov pre cisára. To bola obrovská pocta, ktorá popularitu čierneho čaju vystrelila do závratných výšok. Podobná udalosť sa stala znova o sto rokov neskôr, keď na Taiwane vynašli čaj Pu-erh. číňania postupne prišli čiernmeu čaju na chuť a zvyšok sveta zase pomaly začal objavovať iné drihy čaju. Dnes už je ponuika čajov doslova nekonečná, no cesta sem bola dlhá.