Čo majú spoločné breakdance, kung-fu a Čína?
6 min read

Čo majú spoločné breakdance, kung-fu a Čína?

Čo majú spoločné breakdance, kung-fu a Čína?

Keď som mal 15 rokov, začal som tancovať breakdance. A na pätnásť rokov, možno aj viac, sa to stalo mojím druhým najväčším posadnutím. Prvým bola stále Čína. Na vysokej škole sa mi tieto dve vášne podarilo skombinovať. Moja bakalárska práca bola o breakdance v Číne. Musím povedať, že mi trvalo dosť dlho nájsť pedagóga, ktorý by bol ochotný podieľať sa so mnou na takejto práci. Nakoniec som našiel oporu v skvelej pani profesorke Olivovej, ktorá je dodnes pedagógom, na ktorého spomínam najčastejšie.

Breakdance je stále mojou vášňou. Aj keď sa mu už nevenujem tak ako kedysi, povedal som si, že skúsim znova raz prepojiť moje dve vášne a porozprávať vám, o čom som vlastne v tej bakalárskej práci písal. Takže, ako je to s breakdancom v Číne?

Keď v roku 1978 Deng Xiapingu spustil ekonomické reformy, ktoré odštartovali novú éru Číny, spoločne s nimi sa začali uvoľňovať aj sociálne pomery v krajine. Čína sa začala otvárať svetu a začali prichádzať nové kultúrne podnety z iných krajín. Najčastejšie sa hovorí o nových literárnych hnutiach, ako napríklad literatúra rán, literatúra hľadania koreňov alebo čínska avantgarda. Avšak literárne umenie nie je jediné, ktoré sa v tomto období rozvíjalo. Do Číny začala prenikať aj západná hudba, televízia, tanec a aj niektoré subkultúry. Napríklad Michael Jackson zobral Čínu ako tajfún. Dodnes je obrovským popovým symbolom a ak v čínskom karaoke hľadáte západné pesničky, vo väčšine prípadov tam nájdete iba Michaela Jacksona. Ale za to tam nájdete hneď všetky jeho hity!

Medzi nové subkultúry, ktoré získali v Číne popularitu, patrí aj hip-hop a jeho pouličné tanečné štýly ako breakdance, po správnosti nazývaný b-boying. Paradoxne, jednou z prvých inšpirácii pre ľudí, ktorí položili základy b-boyingu, boli hongkongské „Kung-fu filmy” z 70. rokov dvadsiateho storočia.

V tom čase filmová spoločnosť Shaw Brothers Studio zožala v Amerike obrovský komerčný úspech. Ich divácku základňu tvorili hlavne obyvatelia chudobných štvrtí New Yorku. Dôvod bol jednoduchý. Hong Kong a New York sú dve veľmi podobné mestá. Sú to preľudnené miliónové aglomerácie s vysokou mierou kriminality, obe mali chudobné štvrte menšinových národností a obrovskú priepasť medzi bohatými a chudobnými. V hongkonských „kung-fu filmoch” vystupujú hlavní hrdinovia, ktorí sa snažia utiecť z reality pomocou bojových umení. V ich príbehoch sa mládež okrajových častí New Yorku doslova našla.

V New Yorku sa premietali na dvoch miestach. Na 42° Avenue a v Čínskej štvrti. Ísť na 42° Avenue pozerať „Kung-fu filmy” bola pre vtedajšiu mládež, a hlavne pre tanečníkov, takmer povinnosť. Prvým filmom, ktorý si získal divákov, bol film Five Fingers of Death v roku 1972. V tom čase hip-hop ešte neexistoval, ale ľudí uchvátil bojový tanec, ktorý predvádzal hlavný protagonista. Tento tanečný boj inšpiroval gangy v newyorskej štvrti Bronx, ktoré medzi sebou viedli neustále zápasy o územie. Vyvinul sa nový druh tanca s názvom up-rocking. Išlo o agresívny tanec podobný naozajstnému zápasu. Proti sebe mohli bojovať len dvaja tanečníci, ostatní zasahovať nemohli.

Aj po tomto legendárnom filme popularita „kung-fu filmov” stále stúpala. Hlavne vďaka vtedajšej novej hviezde akčných filmov Bruceovi Lee. Bruce Lee sa stal najlepšie prijatým ázijským hercom v Amerike a dodnes je neutíchajúcou inšpiráciou tanečníkov.

Tanečníci po ňom opakovali pohyby, gestá, ale aj pohľad. Bruce Lee bol sám bývalým latino tanečníkom a jeho kroky počas zápasu sú veľmi podobné tanečným krokom.

Keď sa na filmové plátno dostali študenti Pekinskej opery Jackie Chan, Sammo Hung a Yuen Biao, do kung-fu filmov prišiel prvok komiky a zábavy, čím si získali oveľa širšiu popularitu. A tanečníci New Yorku tento trend nasledovali. V tom čase už boli zápasy medzi gangmi New Yorku hlavne tanečné. Postupne, ako sa situácia uvoľňovala, tanečné zápasy sa stali prvkom zábavy a dostávali sa do širšej pozornosti verejnosti. Vyústilo to až v komerčný výbuch hip-hopu, no skončil sa trpkým sklamaním a tragickými príbehmi niektorých hlavných predstaviteľov tejto subkultúry. Najmä vraždami spevákov Biggie a 2pac.

Avšak hudobná časť hip-hopu si aj po týchto tragických udalostiach a aj napriek silnej komercializácii ponechala veľký vplyv. Ba naopak, popularita hip-hopu ako hudobného žánru stále rástla a dnes je to najpopulárnejší hudobný žáner na svete.

No tanec b-boying po roku 1985 prudko upadol a mnohí pochybovali, či sa ešte vráti. V tom istom čase prechádzali krízou aj tradičné kung-fu filmy. Tento stav trval do začiatku deväťdesiatych rokov, kedy do režisérskeho kresla zasadol dnes už legendárny režisér Tsui Hark a nová herecká hviezda Jet Li. V tom istom čase sa organizoval aj prvý ročník dnes najznámejšej tanečnej súťaže Battle of The Year, ktorý znamenal zlom v histórii b-boyingu. Dnes už dokonca patrí aj k olympijským športom a jeho popularita rastie nezastaviteľnou rýchlosťou. Kým na začiatku to boli prvky bojových umení, ktoré prenikali do tanca, dnes už možno dokonca pozorovať vplyv tanca na bojové umenia. Niektoré tanečné prvky, ktoré sa pri svojom vzniku inšpirovali prvkami z kung-fu filmov, sa pre ich efektívnosť o tridsať rokov neskôr v tanečnej forme vkladajú do bojových scén v čínskych kung-fu filmoch

Aj v Číne popularita hip-hopu a hiphopových tanečných štýlov v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch výrazne ochladla. V deväťdesiatych rokoch vplyv západu na Čínu celkovo ochladol a spoločenské uvoľňovanie sa bolo desať rokov na bode mrazu. Všetci sa sústredili iba na kariéru a zarábanie peňazí. Táto generácia Číňanov poznala len prácu, na hobby a tanec nemala čas.

Okolo roku 2000 sa to však začalo meniť a ľudia začali znova vyhľadávať oddych a zábavu. Zbohatnuté obyvateľstvo už bolo rozbehnuté a mnohí mohli konečne trochu upustiť od rýchleho tempa, ktoré bolo pre deväťdesiatky naozaj príznačné. Okrem toho začal aj boom internetu a do Číny sa začali znova dostávať zahraničné kultúrne vplyvy. Spolu s nimi si našli cestu späť do Číny aj tanec a subkultúra hip-hopu.

V tejto novej ére sa tanec rozvíjal v troch centrách: Peking, Šanghaj a Kanton (Guangzhou). Čínski tanečníci však stále bojovali s veľkými problémami. Kvôli tomu, že čínsky internet je od toho svetového z veľkej miery odpojený, tak čínski tanečníci len veľmi pomaly prenikajú na svetovú scénu. Celkovo je o čínskych tanečníkoch vo svete relatívne malé povedomie. I keď posledné roky sa táto medzera výrazne stenčuje.

Najmä v menších mestách v Číne je stále problémom časté nepochopenie zo strany rodičov. Väčšina čínskych rodičov má iba jedno dieťa, pre ktoré chce zabezpečiť čo najlepší život, a preto na neho nezriedka kladie priveľké nároky. Deti sa vzdelávajú od rána do večera, na koníčky nemajú čas. Veľa tanečníkov môže tancovať len vďaka tomu, že sa vzbúrili a tancom sa živia. Nemálo z nich nemá kde spávať, prespávajú po internetových kaviarňach alebo trénujú po nociach, keďže cez deň musia pracovať.

Mnohí hiphopoví umelci sú taktiež celkom výstrední, často potetovaní, čo je v Číne problém, pretože sa tak nesmú objaviť na televíznych obrazovkách ani v niektorých internetových televíziách. No popularita hip-hopu aj tak stále rastie a dnes už umelci začínajú otvárať aj vážnejšie témy, než len zábavu.

Na druhej strane čínska verejnosť berie tanec a rôzne subkultúry pozitívne. Mnoho ľudí sa teší, že dnešná generácia mládeže sa môže venovať aj niečomu inému, než len boju proti hladu a hnaniu sa za zárobkom. Dnešní rodičia chcú svojim dospievajúcim deťom dopriať slobody, ktoré oni sami nemali. A aj vďaka výraznému zlepšeniu ekonomickej situácie takmer celej Číny je to konečne možné.