Čínske mokré trhy - fakty a legendy

Pán Han, Liu a Li sú Číňania. Pán Han žije v tridsať miliónovom Šanghaji, pán Liu na vidieku púštneho severu a pán Li pri dažďovom pralese vo výške štyritisíc metrov nad morom na hranici s Barmou. Sú medzi nimi tisíce kilometrov a každý z nich je iného etnika. Keby si mali spoločne uvariť večeru, takmer určite by sa pohádali a nad delikatesami toho druhého by ohrnuli nos. Tieto tri vymyslené osoby sú oveľa bližšie k realite Číny, než legenda o tom, že Číňania zjedia všetko čo má nohy okrem stoličky. Môžu si za ňu ale sami, pretože podobné príslovie naozaj v čínštine existuje: "Ak to lezie chrbtom k oblohe, dá sa to zjesť." Jedná sa však skôr o pozostatok ešte nedávnej doby, kedy Číňania kvôli chudobe nemali čo do úst. Oboje je dnes minulosťou, lenže veľa ľudí na západe si svoje názorové presvedčenia nestíha, a niekedy ani nechce, aktualizovať. Veľa ľudí si tak Číňanov predstavuje ako barbarský národ, ktorý pojedá netopiere, psy a cvrčky. V realite Číňania v drvivej väčšine konzumujú to isté mäso ako my a špeciality niektorých oblastí, akými môžu byť aj psy, cvrčky, či hady, im nevoňajú. Popravde ani naše jedlo im nevonia, v očiach niektorých Číňanov sme barbarmi naopak my. Jedlo je v Číne umenie, základ ich národnej hrdosti. Väčšina ľudí, čo Čínu navštívila v rámci mojich zájazdov, považuje čínske jedlo za jeden z ich životných zážitkov. A každá dobrá večera v Číne sa začína na trhu.
Tento článok vyšiel najprv v Denníku N, preto na mojom blogu je prístupný len pre platiacich členov. Pre dočítanie článku sa môžete stať členom blogu.
This content is for Paid Members
Unlock full access to Pavel Dvořák - Cesty Čínou and see the entire library of members-only content.
SubscribeAlready have an account? Log in