Čínska cesta k bohatstvu funguje, ale bolí

Posledné roky Čína zažila enormný ekonomicky rast, milióny ľudí sa vyslobodili z chudoby, no zároveň ďalšie milióny ľudí uviazli v pasci sociálneho tlaku, ktorý ich už dnes začína ničiť. A tak hľadajú záchranu.

Zacyklenosť v chorobnej konkurencii

Jedným z hlavných problémov pracovného preťaženia a vyhorenia nespočetného množstva ľudí po celej Číne je toxická kultúra práce a konkurencie, ktorá sa posledné roky rozmohla v Číne a miestni ju nazývajú „neijuan 内卷“. Doslova to znamená zacyklenie sa, či voľne preložené začarovaný kruh. Ľudia na seba navzájom vytvárajú tlak tým, že sa snažia predbehnúť iných. To prerastá do chorobnej súťaživosti, z ktorej sa ľudia nevedia vyslobodiť. Najmä preto, lebo v Číne je naozaj veľa ľudí a tá konkurencia tu je väčšia, ako kdekoľvek inde.

Táto kultúra zacyklenia (neijuan) je typická tým, že nie je väčšinou spôsobená tlakom od zamestnávateľa, či firmy. Ale od kolegov. Ak kolega robí dve hodiny po záverečnej a ja odídem načas, budem vyzerať zle, budú ma k nemu prirovnávať a moje zamestnanie tak nebude bezpečné. A tak začnem aj ja pracovať o dve hodiny dlhšie. Lenže kolega má ambície kariérne rásť a keď uvidí, že aj ostatní robia dve hodiny navyše, on musí robiť tri, aby bol zase o krok lepší. A ak sa v firme raz spustí takáto špirála, je veľmi ťažké ju porušiť. Pochopiteľne, manažéri a zamestnávatelia nemajú dôvod to zakazovať, lebo v konečnom dôsledku to tvorí zisk a súťaž medzi zamestnancami je vítaná.

Samozrejme, existujú prípady, kedy túto firemnú kultúru vytvára, či minimálne podporuje, aj zamestnávateľ. V Číne napríklad existuje množstvo donáškových služieb, fungujú na spôsob Uberu: donáška poletuje virtuálnym svetom v mobilných aplikáciách a poslíček si ju môže uchmatnúť, tak ako si klienta uchmatne taxikár, či uberista. Lenže firmy medzi poslíčkami kypria pôdu pre nezdravú konkurenciu napríklad tým, že ak je poslíček výkonný, nikdy nemešká, dostane na prilbu zajačie uši, ktoré symbolizujú rýchlosť. Ak je opakovane pomalší, dávajú mu na prilbu malú žltú kačku. A tak poslíčkovia hneď na prvý pohľad vidia, kto ako efektívne pracuje.

Neustále nadčasy

Nadčasy sú v Číne štandard. Nie sú dané príkazom, ale tým, že ľudia sú ochotní dlho pracovať. A ak niekto už nevládze, žiaľ , na jeho pozíciu čaká tisíc ľudí, ktorí sú ochotní okamžite ho nahradiť. A tak sa v Číne rozmohol pracovný čas, ktorý ľudia nazývajú 996. Znamená to, že človek je v práci od deviatej do deviatej, šesť dní v týždni. Táto pracovná doba sa stala realitou najmä v technologickom sektore, kde ľudia v práci často aj prespávajú. Ale časom sa rozšírila do mnohých ďalších sfér. A technologický sektor, i keď postupne aj iné, v poslednej dobe dokonca zasiahla pracovná doba 007, to znamená od polnoci do polnoci, sedem dní v týždni.

Ľudia v práci doslova bývajú. Častokrát si ľudia tento pracovný návyk naplánujú na niekoľko rokov, kedy chcú čo najviac zarobiť a následne idú do skorého dôchodku a začnú sa venovať niečomu inému. Predstava je to pekná, realita je však iná. Taká že toho predčasného dôchodku sa dočká len malá časť, väčšia časť skončí trvalo psychicky alebo fyzicky poškodená.

Dnes prerastá tento tlak až do takých rozmerov, že čínska vláda oficiálne zakázala pracovnou dobu 996 a aj ostatné väčšie extrémy. Ľudia sa však boja, že to bude mať skôr negatívny dôsledok a síce, že ľudia budú musieť robiť nadčasy načierno, čo ich dostane do situácie, kedy budú viac zraniteľní a bezbranní voči zlým šéfom. Ak sa firma rozhodne, že nadčasy nepreplatí, lebo nemôže, nebudú sa mať kam obrátiť. Zatiaľ čo ak sú nadčasy legálne, je veľmi ľahké podať sťažnosť na úrad práce, ak zamestnávateľ nadčas nezaplatil.

Únik z tlaku

Tento obrovský sociálny tlak na ľudí spôsobuje, že ľudia hľadajú únik. A keďže na extrém častokrát reaguje nový extrém, prejavilo sa to tak aj tu v hnutí „Tangping - 躺平“.

Tangping by som preložil ako ležať rovno, či naležato. Je to pasívny odpor hlavne mladých ľudí, ktorí vstupujú do aktívneho života, ale nechcú sa hnať tak ako ich rodičia. Nemajú záujem napĺňať spoločenské štandardy a dosahovať materiálne ciele a úlohy, ktoré pre nich vytýčila spoločnosť. Je to určitá forma extrémneho minimalizmu, ktorá hraničí s odchodom zo spoločnosti. Existujú pochopiteľne príklady tohoto hnutia v rôznych extrémnych podobách.

Toto hnutie si získalo popularitu virálnym článkom muža menom Luo, ktorý býva so svojimi rodičmi v provincii Zhejiang, bez manželky a bez detí. Našiel si ideálnu prácu k svojmu hodnotovému nastaveniu, vo filmoch hrá mŕtvoly.

Tangping je odmietanie spoločenského tlaku, tým že človek žije s minimom toho, čo potrebuje. Ľudia si nechcú budovať kariéry, netúžia mať úspory a nehnuteľnosť, nevadí im bývať s rodičmi, mnohí odmietajú mať rodinu a deti, pretože je to príliš drahé a náročné.

Okrem prívržencov Tangpingu existuje aj časť ľudí, ktorá sa označuje ako „Dingke - 丁克“. Títo ľudia neodmietajú prácu a kariéru, ale nechcú mať rodiny. Tiež sú unavení, ale zároveň si chcú užiť svoj život a nemajú záujem o budovanie rodiny. Aj napriek tomu, že dnes už neplatí politika jedného dieťaťa a ľudia môžu mať detí veľa, málokto o to má záujem. Väčšina ľudí chce mať iba jedno dieťa, a zvyšuje sa skôr počet ľudí, ktorí nechcú mať deti žiadne na úkor tých, ktorí by ich chceli mať viac.

Prijímanie kritiky v Ázii

Prostredie obrovskej konkurencie začína pre Číňanov už v škole. Bežným fenoménom medzi čínskymi žiakmi je, že spolužiakom povedia, že sa na danú písomku už nebudú učiť, ale následne sa doma učia tajne po nociach aby excelovali a boli lepší. Dôvod je rovnaký. V Číne je veľa ľudí, stredné, aj vysoké školy majú obmedzené kapacity a tým pádom je tu naozaj veľká konkurencia.

No samotný systém túto konkurenciu podporuje. Školstvo využíva rôzne porovnávacie rebríčky, odmeňovanie tých najlepších, či verejné karhanie tých najhorších. Najmä verejné karhanie je v Číne veľmi silný nástroj.

Kritika je niečo, čo národy vnímajú veľmi rozdielne a jednotlivé rozdiely sú dobre popísané v knihe o firemnej kultúre vo firme Netflix. Netflix je globálna firma, ktorá ma kancelárie a zamestnancov po celom svete, okrem toho majú firemnú politiku postavenú na tom, že ľudia by sa mali navzájom kritizovať bez ohľadu na to, na akom mieste hierarchie sa nachádzajú. Za kritiku je človek odmeňovaný, ak nekritizuje, vo firme sa neudrží, pretože kritika ju posúva vpred. V Netflixe neplatí, že sme jedna veľká rodina, kde sa navzájom chránime. Kultúra v Netflixe pripomína olympijský tím, sú tu len tí najlepší ľudia, ktorí sú akurát v tej najlepšej forme. Ak z formy vypadnú, idú preč. Kritika však musí byť konštruktívna a bez emócii, musí taktiež obsahovať riešenie problému.

Jednotlivé pobočky však museli prispôsobiť lokálnym špecifikám. V Holandsku napríklad nikdy nechvália a nekritizujú súčasne, pretože inak si ľudia neuvedomujú, že sa jedná o kritiku. Vždy robia iba jedno. V USA však musia ku každej kritike pridať dve až tri chvály, inak sa daný človek urazí. V Ázii zase kritiku nesmú riešiť verejne, ale súkromne. Musí byť viac konštruktívna a ideálne komunikovaná tak, aby bola skrytá medzi riadkami. Aby nebola príliš priama. V rámci kritiky sa neukazuje prstom na toho, kto je zodpovedný. Kritizovať sa taktiež nesmie spontánne, ale je potrebné kritiku dopredu naplánovať, aby sa ľudia na to pripravili a na jednanie prišli s tým, že budú kritizovaní.

Nezdravá konkurencia a monopol

Prehnaná konkurencia nie je len medzi zamestnancami, ale prejavuje sa aj ako extrémna súťaživosť medzi firmami v rámci odvetví. Ak moja konkurencia dáva vysoké zľavy, ja musím dať vyššie. Ak dávajú darčeky, ja musím dať viac. A podobne… Môže to priniesť výhody pre zákazníkov, problémom je že firmy sú častokrát veľmi náchylné na bankrot, pretože častokrát je táto súťaživosť ďaleko za hranicou udržateľnosti. A tak čínske firmy naozaj pomerne často aj krachujú, čo v konečnom dôsledku pre trh nie je dobré, ak musia krachovať zdravé firmy, len preto, že iná firma má väčší kapitál a vie si dovoliť deštruktívne chovanie.

Ak má firma kapitál, chce trh zničiť a potom si ho celý nechať pre seba. Za posledné roky sa to stalo niekoľkokrát, zažili sme to dokonca aj my v turizme, kde sme roky podnikali. Veľká cestovná kancelária sa rozhodla predával riečne plavby pod cenu, mali za cieľ v priebehu dvoch rokov zničiť konkurenciu. Iné firmy si nemohli dovoliť konkurovať im, a tak strácali klientov.

Proti týmto monopolistickým praktikám dnes vláda zasahuje a vzniká stále silnejšia ochrana trhu. Donedávna V Číne ešte nebola, ba naopak bolo to považované za bežnú podnikateľskú prax. Čína však v rámci politiky všeobecnej prosperity potrebuje, aby podnikanie bolo jednoduchšie a aby nevznikal priestor pre monopol. Chce aby aj malé a stredné firmy dokázali konkurovať veľkým firmám, pretože to pomáha trhu, pomáha to k prerozdeleniu bohatstva a tým aj k väčšej sociálne stabilite, čo je vždy hlavný cieľ čínskej vlády. S tým súvisí aj neustále rozbíjanie technologického sektora v Číne, čínskou vládou. Môže sa zdať ako nelogické, ale Čína nechce aby bol celý technologický sektor v rukách niekoľkých veľkých firiem, ale aby vytváral viac priestoru aj pre menšie firmy. Ak sa majú všetci ľudia dobre a sú bohatí, tak je doma kľud. Ak sa majú dobre len niektorí, pre spoločnosť je to dlhodobo neudržateľné. Samozrejme druhým dôvodom môže byť aj to, že prílišná ekonomická moc v rukách jednej súkromnej firmy môže vytvoriť priestor pre mocenskú opozíciu a tú v Číne nechcú.

Problém

Ďalší ekonomický rast Číny a prerozdelenie bohatstva aj medzi chudobných bude stále viac závislé na strednej triede a na vnútornej spotrebe. A preto sa čínskemu vedeniu táto nezdravá konkurencia, ako aj reakcie, ktoré na ňu vznikajú, nepáčia.

Pracovná doba 966 bola zakázaná, v oblasti vzdelávania Čína súkromným firmám zakázala generovať zisk, zavádzajú sa protimonopolné zákony a čínsky prezident verejne odsúdil aj pasívny protest mladých ľudí Tangping - naležato. Aj ten je v rozpore s novými ekonomickými reformami. Lenže ten tlak tu stále je, a pre niektorých už je proste priveľký. Vzniká tak boj medzi dvoma tábormi. Medzi tými, čo vyžadujú spoločenskú zodpovednosť od ľudí, ktorí sú už bohatí a mali by pomôcť zbohatnúť aj chudobným, a od tých, čo chcú mať pokojný a kľudný život, chcú si svoje relatívne bohatstvo užiť a nechcú sa obetovať za ekonomickú prosperitu všetkých, tak ako to bolo typické pre predchádzajúcu generáciu. Celý tento problém je príliš komplikovaný, aby sa dal vyriešiť hneď, ale na jeho riešení stojí budúcnosť Číny a tým pádom aj tak trochu naša.