Myslím, že sa písal rok 1997, ja som mal vtedy 9 rokov a po prvýkrát som videl film Jackie Chana, ktorý mi zmenil život. Kazetu VHS, ktorú mi vtedy spolužiak požičal, už nikdy nedostal späť.  Dodnes si to pamätám, akoby to bolo včera. Bol to film Police story 1 s originálnymi hlasmi v pozadí, predabovaný nejakým Rusom, ktorý hovoril za všetky postavy počas celého filmu. Určite si tie dabingy každý pamätá. Nedá sa to počúvať; hlasy hercov sa prekrikujú s hlasom Rusa a počas filmu nemožno rozoznať, kedy jedna postava dohovorila a kedy začala hovoriť druhá, pretože všetko hovorí jeden a ten istý človek s absolútne sa nemeniacou intonáciou hlasu. Ten film som videl toľkokrát, že sa neskôr už tá VHSka nedala púšťať. To bol moment, kedy som sa zamiloval do Číny.

Už ako desaťročný , som si stále dokola cez priesvitný papier obkresloval čínsky znak dao – cesta, ktorý bol na obálke prvej knihy o Číne, ktorú som dostal. V 9. triede na základnej škole mi rodičia našli súkromnú učiteľku čínštiny a v prvej triede na strednej som sa zapísal do kurzu čínštiny na jazykovej škole. Akú vysokú školu si vyberiem bolo jasné pre celé moje okolie. Veď spolužiaci ma poznali ako chalana, ktorého nezaujímal futbal a hokej, ale cez hodiny len písal čínske znaky, po škole cestoval z Trnavy do Bratislavy na nočnú jazykovku a okrem toho stále tancoval break-dance – tanec, pri ktorého zrode boli hlavnou inšpiráciou staré hongkongské Kung fu filmy a legendy ako Bruce Li, či Jackie Chan.

Už v prvom ročníku na vysokej škole som sa uchádzal o ročné štipendium do Číny. Neúspešne. Ako prváka ktorý „nič“ nevedel, ma zamietli hneď. Ako druhák som ho však dostal už suverénne. Dva mesiace pred odletom do Číny som sa budil zo sna plný očakávaní, neustále sa mi o nej snívalo. Prvá prechádzka po uliciach mesta Dalian, čo bola moja prvá zastávka v Číne, sa mi nezabudnuteľne vryla do pamäti. Po skončení vysokej školy som mal jasno. Neprešli ani tri mesiace a mal so novú adresu. Tentokrát ňou bol Šanghaj – Perla východu. V deň, keď som sa po Vianociach 2012 vracal do Šanghaja som vedel, že môj druhý najväčší sen – presťahovať sa do Číny, som si splnil. A to som ešte nevedel, že 4 mesiace na to sa mi splní aj môj najväčší detský sen. Ako tlmočník na Medzinárodnom filmovom festivale v Šanghaji som sa stretol s Jackie Chanom – človekom, ktorý toto všetko vo mne zobudil a strávil som s ním nezabudnuteľných 20 minút, po ktorých on si na mňa asi pamätať nebude, ale ja si budem pamätať, že každý sen je uskutočniteľný, keď má človek odvahu, úsilie a trošku šťastia