Ako mi čínska vláda zamurovala suseda
3 min read

Ako mi čínska vláda zamurovala suseda

Ako mi čínska vláda zamurovala suseda

Šanghaj, okno do čínskej budúcnosti. Už teraz je to najväčšie, najmodernejšie a najkrajšie mesto Číny. To ale nestačí. Šanghaj chce byť ešte krajší, ešte čistejší a ešte civilizovanejší.

Nie je ráno ako ráno

Myslel som si, že to bude ráno ako každé iné. Na raňajky som si dal svoje obľúbené knedličky a vybral som sa na kávu. Ako každý deň, aj dnes som sa chystal vychutnávať si ranný ruch pouličnej Číny. Predajcovia, obchody, kaderníctva, trhy…

Tento deň bol však iný. Ulice boli uzavreté a všade sa búralo!

Preč s čiernymi stavbami

Minimálne tri dekády si ľudia budovali svoje rodinné obchodíky. Väčšina z nich si kvôli tomu svoj byt, viac alebo menej, prispôsobila či rozšírila. Na úkor verejného priestoru. Do ulice si spravili nové dvere, okná, besiedky, záhradky, výklady… Všetko bez povolenia, nik to tu nikdy neriešil. Až dodnes!

Ráno sa začalo búrať a poobede boli roky nelegálnych stavieb preč! Vyzeralo to akoby ľudí zamurovávali do domov. Tí totiž sedeli vo svojich obchodíkoch/domoch so zbúranou stenou a pozorovali, ako robotníci pokladajú jednu tehlu za druhou a im pomaly mizne slnečný svit. Nejeden sa pustil do hádky, s bagrom a čínskou vládou sa ale ťažko háda.

Samozrejme nikoho nezamurovali! Každému zostal vchod – ten oficiálny. Avšak všetko, čo si postavili bez papiera, zmizlo v priebehu pár hodín. Podvečer už boli nové steny natreté. V priebehu týždňa boli všade nové trávniky, predĺžené chodníky, miesta na parkovanie bicyklov, kvetinové záhony a výzdoba…

Bankrot, či?

Zeleninárstvo vedľa nás otvorili iba dva týždne pred kampaňou. O hodinu z neho boli iba tehly a rozbité sklo. Celé ho zbúrali. Dnes tam stojí nová stanica pre strážnikov nášho sídliska.

Takto dopadlo mnoho ľudí, pre väčšinu je táto kampaň proti čiernym stavbám deštruktívna. Avšak nie pre všetkých.

Neďaleko domu som si chodil do malej reštaurácie kupovať pečené kura. Robia najvychýrenejšie kurčatá v okolí. Tento bufet mi prvýkrát ukázala moja žena, chodí tam totiž jedávať už dvadsať rokov. Nikdy sa nesťahovali, každý deň na ich kurčatá stáli rady. A zrazu prišla kampaň…

…no na kurčatá stále stoja rady. Dvere im zamurovali, nechali im ale okno. Domáci tam prídu s tanierom, naložia im a idú sa najesť domov. Aj po tom, ako tejto reštaurácii zamurovali vchod, sú stále najpopulárnejší podnik predávajúci kurčatá v okolí.

Kaderníctvo, kam sa chodím už tri roky strihať, mi tiež zamurovali. Stálo na ulici spolu s ďalšími piatimi kaderníctvami. Ale iba to jedno tam stálo dvadsať rokov. Ako to viem, asi viete. Moja žena na tejto ulici vyrastala a každý deň videla týchto dvoch Šanghajčanov, majiteľov, ako strihali všetkých susedov. A robia to stále, aj po tom, ako ich doma zamurovali. Stále musím čakať v rade na voľné kreslo.

Najhoršie je na tom náš psík. Vždy nenávidel miesto, kam ho berieme ostrihať a okúpať. Keby vedel čo sa deje, určite by dúfal, že všetky tieto psie kaderníctva zamurujú. A aj sa tak stalo. No ním nenávidené miesto nielen že prežilo, ale ešte ho musíme chudáka podávať cez okno. Zamurovali im dvere, no aj tak majú lepší biznis ako tí, ktorým dvere zostali. Všetci svojho psa radšej podajú cez okno, než aby zobrali svojho miláčika niekam, kde ľuďom nedôverujú. A tak je to vo všetkom.

Čo ma naučila kampaň?

Vždy som rád pozoroval ruch ulice v okolí miesta, kde bývam. A stále to robím, dnes si ale pripadám ako vo filme Charlieho Chaplina. Do reštaurácie sa chodí cez okno, psa dávam strihať cez okno, ostrihať sa chodím cez okno. Šanghaj je skrátka okno do čínskej budúcnosti.

Čo som si z toho ale zobral ja? Ak robíte svoju prácu poriadne, pokojne vás môžu aj zamurovať. Vernosť spokojných zákazníkov vás podrží.