Ako ma zmenilo desať rokov v Číne
9 min read

Ako ma zmenilo desať rokov v Číne

Ja už som napoly Číňan, i keď Číňanom ma pre moje divné záujmy nazývajú už od základnej školy. Ale desať rokov v Číne ma naozaj dosť zmenilo. V čom?
Ako ma zmenilo desať rokov v Číne

Jeden z komentátorov mi pod video napísal - mal som rád tvoje staršie videá, lebo to bola Čína z pohľadu Slováka žijúceho v Číne. Tieto nové videa, to je Čína z pohľadu ďalšieho Číňana, ktorý iba vyzerá ako Slovák.

Nuž, čo na tento komentár odpísať? Máš pravdu. Ja už som napoly Číňan, i keď Číňanom ma pre moje divné záujmy nazývajú už od základnej školy. Ale desať rokov v Číne ma naozaj dosť zmenilo. V čom?

V detstve som pol povestný „nejedlík“. Nejedol som nič okrem špagiet, rezňov a nejakých sladkostí. Ale ani tie nie všetky. Dodnes koluje historka, ako mi sestra robila linecké kolieska, ktoré som miloval, ale raz ich upiekla v inom tvare a nie ako kolieska. A ja som sa ich ani nedotkol. Na Vianoce sa u nás doma zase všetci hostili vianočnou večerou, ja som si zo stropu zvesil perník, ktorý tam visel ako dekorácia asi päť rokov a nič iné do seba nedal. Rodičia si mysleli, že z toho vyrastiem, ale popravde, nestalo sa. Ryby som odmietal jesť dvadsať rokov, pizza preložená napoly bolo, ako by ste mi dali drôtom do oka a zemiaky boli môj úhlavný nepriateľ. Lenže ako som prišiel po prvýkrát do Číny, akoby ma niekto zaklial.

Keď som prišiel do Číny, asi som bol nadšený z toho, že som konečne v Číne. A tak som túžil ochutnať aj čínsku stravu, tú naozajstnú. Ono, jedna z vecí, ktoré som od detstva miloval, bolo práve slovenské čínske jedlo. Samozrejme, vtedy som ešte netušil, ako veľmi je odlišné od tej naozajstnej čínskej stravy. Moja sestra, ktorá ma občas strážila, mala hneď vedľa svojej práce čínsku reštauráciu Panda na Račianskom mýte, a tam som ju nútil brať ma najesť sa aj dvakrát do dňa. Miloval som to tam, ale popravde, tiež som jedol len dve jedlá stále dookola. Ostro-kyslú polievku a pečenú kačku. Občas gongbao kura. A ak by som môj prvý deň v Číne rozumel, čo je napísané na jedálničku, objednal by som si to isté. Lenže po A, čínskym znakom som vtedy vôbec nerozumel a po B, ostro-kyslú polievku v Číne aj tak reálne nikto neje. A tak som si musel objednávať náhodne. A zistil som, že mi všetko chutí. A to nadšenie z čínskeho jedla ma otočilo o 180 stupňov. Kým predtým ste mi nemohli dať ani len preloženú pizzu na polovicu, od príchodu do Číny som mal pravidelne žaby, slimáky, hmyz, kozie oči, embryá vtákov, hady, nakladané mravce, vyprážané včely, cikády, morušovníka, mäso zo somára, mäso z jaka, ktoré Tibeťan vykopal zo zeme po tom, ako tam ležalo bohvie ako dlho a bolo farebnejšie ako dúha a veľa ďalšieho. Čo si ma však získalo najviac a nikdy by som to nepovedal?

Tofu. Moja mama je vegetariánka a vždy, keď nám spravila rezne, tak sebe spravila rezne z tofu. Hovorili sme im špongie a vždy sme s napätím čakali, kto si ho omylom vezme a tvár skrúti akoby zjedol citrón. Ja viem, že moja mama mi za toto vynadá, ale tofu na Slovensku je vo väčšine prípadov fakt hnusné a musí sa naňho človek naučiť. Pomaly sa to mení, ale stále. Na Slovensku si tofu nedám. V Číne? Tak ako som v detstve v reštaurácii Panda do seba tlačil aj tri ostro-kyslé polievky na obed, si teraz dávam tofu. Údené tofu, nakladané tofu, štipľavé tofu, japonské tofu, vyprážané tofu, surové tofu, tofu šupku, smradľavé tofu, chlpaté tofu, čierne tofu, rybie tofu, odležané tofu... Výber je doslova nekonečný a ja ich milujem takmer všetky. Okrem tofu rezňov mojej inak výborne variacej maminky.

No a keď som začal tým jedlom, poďme do reštaurácie.

Keď som na Slovensku alebo v Čechách, kde som študoval, išiel do reštaurácie a vypýtal som si vodu, neprekvapilo ma, ak mi doniesli fľaškovú za poplatok, či prípadne si aj za pohár obyčajnej vody zaúčtovali poplatok. Prišlo mi to normálne, lebo u nás to minimálne bolo považované za normálne. Dnes by som z reštaurácie, kde mi nedajú vodu zadarmo ak si ju vypýtam, hneď odišiel. Myslím si, že sa to u nás zlepšuje a dnes už voda býva v reštauráciách s lepšími službami na stole automaticky, ale v Číne je to samozrejmosťou. Ak by si nejaká reštaurácia dovolila zákazníkovi zaúčtovať vodu, tak by dlho nevydržala. To je, akoby nám u nás chceli zaúčtovať soľ za dosolenie jedla. Čo sa inak v Číne zase naopak nerobí, ak si v reštaurácii vypýtate soľ na dosolenie, väčšinou sa vás opýtajú, či chcete jedlo vrátiť. V Číne má soliť kuchár, nie zákazník. No a ak ideme so ženou do reštaurácie a príde na platenie, nikdy neplatím. V Číne v manželstve nikdy neplatí muž. Z jednoduchého dôvodu.

Nemá peniaze, pretože musí žene odovzdávať svoju výplatu. Moja mama, keď už ju tu spomínam, mi toto stále neverí a myslí si, že to Liya na mňa pripravila sofistikovanú lož za účelom spokojnejšej domácnosti. Nevylučujem, avšak táto lož je v Šanghaji už tak sofistikovaná a v toľkých manželstvách, že väčšine mužov neostáva než jej veriť a prispôsobiť sa. A tak sa stala pravdou. Financie väčšiny rodín v Šanghaji, ale aj v iných čínskych mestách, i keď nie vo väčšine Číny, spravuje žena a muž dostáva vreckové. Ono, trošku to vyplýva aj z toho, ako v Číne fungujú banky.

Tu sa nedajú spraviť dve karty k jednému účtu. Vaša karta je váš účet, na karte nie je číslo karty, ale číslo účtu a keď o kartu prídete, musíte si založiť nový účet, kam vám prostriedky prenesú po overení totožnosti. A tým sa v Číne nedá nastaviť, aby k peniazom mali prístup aj muž aj žena, môže iba jeden z manželov. Nuž, a to je teda väčšinou žena, pretože tá manželovi kartu, na ktorú dostáva výplatu, rýchlo zhabe. Ak teda niekedy v reštaurácii uvidíte, že Číňan pozýva Číňanku, takmer s určitosťou viete, že ešte len randia. Vzťah manželov je celkovo u nás a v Číne trochu iný. V čom?

V poslednej dobe som sa niekoľkokrát stretol s tým, že manžel si na Slovensku kúpi nový mobil a jeho starší zdedí manželka. Myslím, že je to asi celkom bežné. Napíšte do komentárov, ako je to u vás doma. V Číne, a špeciálne v Šanghaji to neexistuje. Manžel môže mať nový mobil iba ak kúpi nový aj manželke. Ak nemá na dva, tak žiaľ, musí kúpiť nový manželke a on môže zdediť ten jej. A cez to vlak nejde.

Niektoré témy, o ktorých píšem, sú dosť osobné. Ale popravde mi to už nepríde tak zvláštne, deliť sa o detaily z osobného života, pretože v Číne sa vás aj na tie najosobnejšie otázky opýtajú úplne neznámi ľudia na ulici. Platí to najmä o starších ľuďoch. Proste babky Šanghajčanky vás pristavia na ulici, a začnú:

Odkiaľ si?….

Koľko zarábaš? Máš byt? Máš auto? Si ženatý? Odkiaľ je tvoja manželka? Máte deti? Prečo nemáte deti? Kedy budete mať deti? Koľko chcete detí? Kúpili ste si nový byt? Koľko stál? Kde je? Akú máte hypotéku? Koľko stál tvoj pes? Koľko zarábate na Slovensku? Si bohatý? Koľko zarábajú tvoji rodičia? Čo robia tvoji rodičia? Prečo si dnes so psom na prechádzke iba ty? Kde je tvoja žena? Prečo si so psom vonku teraz? Ty nepracuješ?

A tak ďalej záplava otázok všetkého typu. Keď som prvýkrát prišiel do Číny, tak ma to popravde zaskočilo, nevedel som ako reagovať. Nechcem cudzej tetke na ulici hovoriť, koľko mám peňazí na účte a či mám hypotéku. Potom som si na to zvykol a naučil som sa odpovedať tak nejak neurčito, tak aby sa ďalej nepýtali. Ale dnes už aj tetám poviem, že pýtate sa veľa, to je neslušné. Pretože mladí Číňania to tiež moc nemajú radi. Lenže tetky Šanghajčanky len tak ľahko neodradíte. Zaujímavé však je, že sa radi pýtajú, ale neradi zdieľajú. Takže keď sa ma niekto začal pýtať tieto otázky pred mojou svokrou, už som zažil ako na dotyčnú babku vyletela v zmysle, čo sa toľko pýtaš stará, nič ťa do toho. Na druhej strane, keď som priviedol kamaráta domov, pýtala sa dosť podobne. Nuž tetky Šanghajčanky. Či skrátka tetky? Možno to čiastočne platí aj u nás.

Keď som bol na Slovensku, rád som chodil so psami na prechádzky do lesa. Máme ho hneď za rohom. A keď idem na prechádzku na Slovensku, snažím sa vychutnať si slniečko, načerpať vitamín D a psíkovia si voľne behajú po okolí. Nuž, život v Šanghaji ma veru zmenil. Veď ste asi videli moje video z výletu na Dlhej rieke, ak nie, nájdete ho na profile. Tam bola názorná ukážka. Pred slniečkom si dávam čapicu, bundu, opaľovací krém, okuliare a niekedy aj dáždnik. Úprimne, nikdy som nebol veľký milovník slnka a opaľovanie sa na slnku bolo pre mňa utrpenie. Ale po Šanghaji mám pomaly panický strach zo slnka. Je to tým, že Šanghaj sú subtrópy, a to slnko tu naozaj praží aj keď teplota nemusí byť tak vysoká, ale aj preto, že všetci Číňania majú strach zo slnka. A tak tu nie som za exota, naopak, konečne môžem byť biely ako stena a miesto toho, aby sa mi za to ľudia smiali, tak obdivujú moju krásnu pokožku. I keď popravde po našej dovolenke v peciach Číny Wuhane, Chongqingu a Nanchangu som teda na moje pomery dosť sčernel.

Rovnaký strach zo slnka ako mám ja a Číňania má aj náš pes. Neznáša teplo, ale nemá rád ani dážď. Vlastne celkovo nemá prechádzky veľmi rád. A tak vždy dostane svoje oblečko na prechádzku a po príchode domov mu zase umyjeme labky. Ak by som pred desiatimi rokmi videl sám seba, ako psovi umývam labky po príchode domov, aby mohol spať v posteli, a obliekam mu kabát, tak by som asi krútil hlavou. Nuž, pomeštil som sa a budmerické psy vyváľané v bačurine by v Šanghaji neprešli. Inak, možno ste si všimli, že v tomto parku moc psov nie je. Žiaľ do väčšiny parkov psy ešte stále nemôžu, ľudia ich venčia v sídliskových parkoch alebo na ulici. Život so psom tu ešte ani zďaleka nie je tak pohodlný ako u nás, kde si psa môžete zobrať aj do obchodného domu či do hotela. Táto zmena sem ešte len snáď príde, pretože Číňania sú už obrovskí psičkári a milovníci psov.

No a posledná vec, ktorá mi napadla, je taká maličkosť na záver. Jedna vec, čo som na Slovensku nikdy nemal rád a som rád, že mi to Čína vyriešila.

Neznášal som vrecká plné vecí. Peňaženka na milión kariet a bankovky, drobné mince, ktoré neustále štrngotali, mobil, ktorý som používal len na volanie a od obrazovky mobilu som sa snažil držať si povinné rozostupy v rámci digitálneho minimalizmu. A potom, kde tu ďalšie drobnosti. Na to som si v Šanghaji úplne odvykol. Peniaze som nepoužil už roky a platby mobilom milujem, platím tým všetko od nákupov cez metro až po kino. Peňaženka mi už možno v tej poličke aj splesnivela, v Šanghaji všetko splesnivie, a keďže všetko prebieha cez mobil, mám ho v rukách stále. Áno, som závislý od mobilu, ale zmieril som sa tým a nepovažujem to za problém ako na Slovensku. Kým som bol na Slovensku, pozerať sa do mobilu som považoval za niečo, čo by som robiť nemal. Ale dnes už to tak nevnímam, kam mám pozerať, ak musím stráviť hodinu v metre? Do stropu? To si radšej pustím nejaké vzdelávacie video a budem kukať do mobilu ako každý okolo mňa, ale k tomu sa niečo nové naučím. Jediné, na čo si dávam pozor, je aby som nepoužíval Facebook a nečítal moc správy, je to pre moje psychické zdravie. A zároveň aby som si najmä na prechádzke uchránil čas kedy nič nekonzumujem, ale môžem sa nudiť a premýšľať. Pretože vtedy chodia najlepšie nápady. No mobil vnímam ako niečo nevyhnutné, pretože v Číne to už naozaj je nevyhnutné. Bez mobilu sa tu takmer nedá existovať. Kým na Slovensku som sa snažil vždy o čo najmenší telefón, lebo som ho nepotreboval neustále, v Číne by som si už malý telefón nekúpil, rovnako ako ani žiadny iný Číňan. Sedí síce lepšie vo vrecku, ale vybitá baterka v meste, kde robíte všetko cez mobil, je dosť problém.

Takže som Číňan? Posúďte vy v komentároch. Možno už ja trochu áno. Ale možno niektoré veci už patria k modernému životu a nájdu si miesto aj na Slovensku a v Čechách. Som zvedavý, s čím sa viete stotožniť.