Vymyslel vraj voz, loď, oblečenie a dokonca aj čínsky futbal. Zlepšil život starovekých lovcov tým, že ich naučil stavať si príbytky a chovať zvieratá. Legendárny Žltý cisár, pripisuje sa mu vznik čínskeho národa. Pre niektorých vymyslená legenda, pre niektorých kedysi žijúci hrdina. Nie však o ňom chcem rozprávať. Chcem rozprávať o mieste, kde Žltý cisár dosiahol nesmrteľnosť a odkiaľ sa vzniesol do nebies. Chcem rozprávať o Žltých horách, mieste kde bol vymyslený liek nesmrteľnosti.

O Žltých horách

Často počúvam od ľudí, že išli na cestu do Číny, ale boli sklamaní, lebo im chýbala príroda. Videli Peking, Šanghaj, Xi’an, Hongkong… Miest však časom mali plné zuby a tešili sa domov na prírodu, ktorá podľa nich v Číne nie je. Ďalej od pravdy byť už ani nemohli. Zo Šanghaja čo by kameňom dohodili (na čínske pomery) je jedna z najkrajších prírodných scenérií na svete, hory Huangshan. V preklade Žlté hory. Ako jedny z prvých v Číne boli Žlté hory zapísané do pamiatok UNESCO. Národný park zaberá neuveriteľných 154 km2, samotné hory takmer raz toľko. Kedysi sa volali Yishan. V roku 747 sa o nich však začalo písať, v tomto roku im bol pripísaný aj vznik lieku nesmrteľnosti, po ktorom rôzni panovníci v čínskych legendách dlho bažili. A v tomto roku boli premenované na Žlté hory. Názov bol odvodený od už spomínaného Žltého cisára. Odvtedy sa hory Huangshan stali nekonečnou inšpiráciou čínskych maliarov, básnikov a dnes aj fotografov. Sú známe niekoľkými unikátmi: svojimi neuveriteľnými východmi slnka, svojimi borovicami, svojimi zvláštne tvarovanými skalami, horúcimi prameňmi a oblakmi, ktoré až 200 dní v roku robia inverziu – vrstvu oblakov pod úrovňou hôr pripomínajúcu more. Hory sú staré 100 miliónov rokov, vznikli v druhohorách a majú 72 vrcholkov vyšších ako 1 000 metrov. Najvyšší bod je Lotosový vrcholok – má 1864 m n. m.

Hory v čínskom ponímaní

Navštíviť čínske hory je iný zážitok ako navštíviť slovenské hory. U nás sa človek utieka do samoty, ďaleko od civilizácie. Nikde nikoho, len horské cestičky a ticho. V Číne to tak nie je. V prvom rade čínska estetika káže, že príroda by nikdy nemala byť nedotknutá. Keď si pozriete čínske maľby, vždy v prírode vidno zásah človeka. Most, pagoda, rybár, schodisko… Je jedno čo, ale musí to tam byť, pretože to reprezentuje harmóniu človeka a prírody. A tak čínske hory majú všade krásne vybudované chodníčky a schodiská. Ale popravde, v tej čínskej prírode naozaj esteticky nerušia, ba naopak, niekde sú doslova nevyhnutnosťou. Betónové cesty visiace vo vzduchu, pripevnené na stovky metrov dlhú, holú kolmú stenu nie sú ničím výnimočným. Väčšina turistických chodníkov, ktoré dnes horami idú, by bola bez poriadnej horolezeckej výbavy nezdolateľná. Medzi jednotlivými kolmými stenami sa ťahajú betónové mosty a všade sú schody. V celom parku sa nachádza viac ako 60 000 schodov, preto sa na to treba fyzicky, ale hlavne psychicky pripraviť. Prvé chodníčky sa tu začali budovať už pred 1 500 rokmi a niekde sa stále dajú nájsť aj tieto pôvodné.

Lenže problémom čínskych hôr často býva, že tieto chodníčky sú plné ľudí. Lebo ľudí je skrátka v Číne veľa. Mnoho turistov natrafí na tento „problém“. Aby som demonštroval svoje tvrdenie, poskytnem troška oficiálnej štatistiky. V roku 2007 navštívilo tieto hory neuveriteľných pätnásť miliónov ľudí!

Národný park Huangshan má však jednu výhodu. Tou je jeho neuveriteľná rozloha 154 km2. Stačí, ak je človek ochotný nachodiť viacej schodov. Väčšina návštevníkov totiž nie je. Davy sú len v úplnom centre parku, v miestach kde sa nachádza aj ubytovanie. Len čo človeka začnú bolieť nohy od množstva schodov, ktoré už prešiel, zistí, že väčšina turistov to už dávno vzdala. A vtedy sa naozaj dostaví ten poetický pocit, ktorí museli zažívať čínski maliari a básnici, keď zaznamenávali  krásu tohto miesta.

Vyniesli hotel na chrbtoch

Celé hory sú pospájané rôznymi chodníčkami. A popri nich sa tiahnu vyhliadkové platformy, ktoré majú vždy svoje mená a popisky. Tak sa človek veľmi ľahko zorientuje, všade tu predávajú mapy. Centrálna časť parku sa volá Severné a Západné more. Sú to rovné plochy, kde Číňania nastavali hotely. Je ich tam niekoľko. Avšak všetky veľmi drahé. Bežná izba sa tu pohybuje okolo 150 až 200 € na noc. Dá sa bývať v ubytovniach po 6 ľudí a tam sa dá na cene ušetriť. Naopak pre tých, ktorí nemajú hlboko do peňaženky, pred dvoma rokmi dostavali obrovský päťhviezdičkový hotel. Ubytovanie sa tu pohybuje od 600 do 2 000 € na noc a naozaj žiari luxusom. Má niekoľko poschodí, krištáľové lustre, výťahy, pozlátené steny, nádherný loby bar s alkoholmi celého sveta, dobrú kávu a luxusnú reštauráciu. Čo je na tom výnimočné? Že ho sem celý vyniesli nosiči na vlastných chrbtoch! Na vrchol síce ide niekoľko lanoviek, ale nie sú sprístupnené na nosenie nákladu. Iba v extrémnych prípadoch mimo návštevných hodín niečo vynesú, ale ani to nie až na vrcholok. Všetko čo sa na vrchole hôr nachádza, hore vyniesli nosiči na vlastnom chrbte. Keď sa staval tento megalomanský hotel, na vlastné oči som videl, ako všetky tehly, kamene, mramor atď. niesli na chrbte. Len na skúšku som si chcel zodvihnúť jeden mech, ktorý hore dopravili. Ani som s ním nepohol. Dnes žiadna stavba hore neprebieha, ale každý deň nosia vodu, hotelové vybavenie, potraviny… Dole zase nesú použitú bielizeň a odpad. Za deň nosič vyjde maximálne dvakrát, ale skôr len raz. Náklad nesie cestou hore a aj dole. Priemerne na jedenkrát tam a naspäť vynesie 120 až 170 kg nákladu. Väčšina z týchto ľudí sú chudobní roľníci, ktorí takto získajú lepší peniaz. I keď stále mizerný. No sú vynaliezaví. Do mechov skrývajú jablká, ktoré doma pestujú a po ceste ich ponúkajú turistom. Niektorí takto nosia aj vodu, ale tých je menej. Tá predsa len váži viac. Veľa jabĺk nenaloží, ale i tak, ak predá to, čo unesie, a nebodaj natrafí na neskúsených západných turistov, zarobí si aj dvojnásobok toho, čo mu zaplatia za nosenie nákladu.

More vo vnútrozemí

V lete je tu príjemne, ale v horách sa veľmi skoro ochladí. Huangshan nie sú nízke hory, a preto si treba pripraviť nejakú tú vetrovku. Ale aj keď to človek podcení, nevadí. Hotely na vrcholku ponúkajú dlhé páperové bundy v rámci prenájmu izby. Slúžia hlavne pre tých, ktorí sa vyberú obdivovať východ slnka. Východ slnka je totiž jedným z hlavných lákadiel týchto hôr. Mnoho vyhliadkových platforiem bolo vybudovaných špeciálne na obdivovanie východu slnka, a preto nesú názvy ako „slnečný vrcholok“, „opica sledujúca slnko“ a podobne. Treba si však privstať. Ľudia ubytovaní na vrchole hôr tam spia len preto, aby mohli pozorovať východ slnka. A preto je na východ slnka doslovne rada. Prví vstávajú fotografi. Pretože, keď je na vyhliadkovej platforme dav ľudí, ťažko sa rozostavuje statív. Od štvrtej rána sú vidieť svetlá bateriek ľudí idúcich na odporúčané vyhliadky. Pred rozvidnievaním sa rozsvietia všetky lampy, ktoré lemujú chodníčky po celom parku.

Počasie je tu nevyspytateľné, ako v každých horách. Niekedy hmla, niekedy krásne slnečno, niekedy napadnú kopy snehu. Niekoľkokrát som zažil večer takú hmlu, že nebolo vidieť ani na krok a nasledujúce ráno sa vyjasnilo na kilometre. A všetkým sa naskytol pohľad na „more oblakov“ – huangshanskú inverziu. Tento pojem pochádza z čínštiny a ľudia ním nazývajú nekonečnú plochu oblakov nachádzajúcu sa pod úrovňou hôr. V týchto horách sa to deje dvesto dní do roka, a preto má človek veľkú šancu, že na takúto inverziu práve natrafí. Naozaj je to neopakovateľný zážitok, ktorí sa slovami ani nedá vyjadriť. Ospalého človeka tento pohľad preberie ako silná káva a všetkým ranostajom sa otvoria oči dokorán. Wuu, waa, ooo, jeee… Všade počuť citoslovcia vychádzajúce z úst návštevníkov. Východ slnka trvá asi dve hodiny a potom sa ľudia vyberú na raňajky. Následne celý deň strávia odhaľovaním rôznych chodníčkov a večer sa vrátia do hotelu. Tam ich totiž čakajú úžasné periny. Všetky hotely tu majú krásne nadýchané páperové periny a človek sa cíti, ako by si práve ľahol do mora oblakov, presne takého, aké ráno pozoroval.

Život v horách

V Žltých horách je 1 650 prírodných druhov rastlinstva. Najtypickejším rastlinstvom sú borovice. Rastú vo výške medzi 800 m n. m. a 1 800 m n. m. a pokrývajú viac ako polovicu plochy parku. Najstaršie majú viac ako tisíc rokov. Najslávnejšia borovica v týchto horách nazývajúca sa „Borovica vítajúca návštevníkov“ vraj má viac ako 1 500 rokov. Odborný názov týchto borovíc je Pinus hwangshanensis, a bol odvodené práve z názvu týchto hôr (Huangshan – hwangshanensis). Borovica hwangshanensis je výnimočná v tom, že rastie priamo zo skaly a má nádherné pokrivené tvary.

Okrem rastlinstva tu žije viac ako 300 druhov živočíšstva. Rôzne cicavce, vtáky, plazy, ryby. Žije tu trinásť druhov zákonom chránených druhov zvierat. Najtypickejšie sú makaky (opice), čierny medveď, divý pes, fretka, jeleň, veveričky a kedysi dokonca vraj aj leopard. Najlegendárnejším zvieraťom, ktoré by tu malo žiť, je obrovský mlok. Málokomu sa ho však podarilo zazrieť. Celkovo tu z tejto zveri návštevník uvidí iba veveričky a opice. A aj opice len v zime, v lete sa pred hlučnými turistami skrývajú.

Okrem iného tu rastie aj jeden z najslávnejších čínskych čajov, ktorý dostať aj v slovenských čajovniach. Čaj Maofeng, vo voľnom preklade čaj páperových vrcholkov, je netradičný horský zelený čaj. Naozaj výborný, odporúčam si naň zájsť pokojne aj do nejakej slovenskej čajovne. Len si dajte pozor, aby bol čerstvý, zelený čaj sa nesmie skladovať dlhšie ako rok. A aj to by sa mal skladovať v mrazničke. Málokto totiž u nás vie, že zelený čaj je čerstvá potravina, nefermentovaný čaj, ktorý s časom stráca svoju chuť a pozitívne účinky. Na rozdiel napríklad od čaju Phu-er, ktorý čím je starší, tým je lepší a drahší. Ja som si ako milovník čajov nemohol nechať odpustiť jednu šálku čaju Maofeng priamo na vrcholku hôr, v miestach odkiaľ pochádza. Čašníčka bola taká nadšená, že si západniar po čínsky objednáva čaj Maofeng, že mi ho dala do pohára toľko, že sa tam už žiadna voda nezmestila. Bolo to milé, ale keď sa nepozerala musel som polovicu z toho vybrať von, lebo bol taký silný, že by som nespal týždeň.

Záver

Každé ročné obdobie je vhodné na návštevu. V zime láka zasnežená krajina a množstvo opíc, na jar a na jeseň najčastejšie vidno more oblakov, v lete je to zase veľmi príjemný útek pred šanghajskými horúčavami. Dostať sa sem nie je vôbec problém. V meste Tunxi spadajúcom priamo pod Žlté hory je letisko, kam chodia priame spoje z Šanghaja. Okrem toho sem ide aj vlak a autobus zo Šanghaja. Táto doprava je však relatívne pomalá. Odporúčam najprv ísť rýchlovlakom do nádherného mesta Hangzhou (jedno z najkrajších miest v Číne) a odtiaľ je to len na skok do Žltých hôr autobusom. Dá sa aj prenajať mikrobus a po ceste sa navštíviť rôzne staroveké dedinky, ktorými je táto provincia (Anhui) preslávená. Na vrchol hôr potom vedie niekoľko lanoviek, no hore sa dá sa vyjsť aj pešo. Tak či tak, na výstup, ubytovanie a následne krátke prechádzky po okolí, si treba rezervovať minimálne deň. Ďalší deň na objavovanie hôr a poprípade zostup dole. I keď aj dve noci a dva dni v týchto úchvatných miestach rozhodne využijete. I