Sme naozaj takí iní?
2 min read

Sme naozaj takí iní?

Sme naozaj takí iní?

Nerád sa priznávam, že žijem v Číne. Prečo? Nie, nie je to preto, že by som sa za to hanbil. Je to preto, že ten rozhovor prebieha vždy úplne rovnako. Žijem v Číne. „A to ťa baví tam stále meditovať?“, „A to ti nevadí, že ti tam tí komunisti nič nedovolia?“, „V novinách predsa písali…”

Tak to skúsim naopak. U nás na západe sme všetci strašne bohatí a nevieme čo s peniazmi. Sme takí bohatí, že dokonca naše väzenia sú ako hotely. A máme taký sociálny systém, že u nás nikto nemusí pracovať. Pretože štát sa o nás vždy postará. Vlastne ani nepracujeme, lebo sme leniví a tuční. Všetci píšeme ľavou rukou a všetci hovoríme po anglicky. Na nás, západných mužov, si si Číňanky musia dávať pozor. Sme totiž veľmi frivolní. Vlastne aj západné ženy majú oveľa nižšie mravy ako by sa patrilo…

A možno to tak nie je. Možno, že svet nie je vždy taký rozdielny, ako sa píše. Možno mladý človek po škole má problém nájsť si robotu u nás a aj v Číne, možno si milenci chodia šepkať pekné slová do uška na oboch stranách zemegule a možno si kamaráti idú sadnúť v piatok na pivo tam aj tam. Niekedy ľudia prehliadajú jednu strašne dôležitú vec. Že aj tí druhí sú ľudia. Všetci sa chceme zamilovať. Všade sa radi zahaľujeme do šera kina pri neistom prvom rande, aj my aj oni ideme radi na prechádzku so psom, aj v eurách a aj v yuanoch si pred výplatou prezeráme účty. Síce hovoríme inou rečou, inak vyzeráme a jeme iné veci, ale v podstate sme všetci rovnakí. Nie, nevedia všetci Číňania kung fu, nepijú všetci čaj, nejedia všetci psy a nie sú všetci komunisti, ako si to u nás myslíme… Nie, nemyslia všetci cudzinci stále len na seba, nevymazávame rodinu, keď nám stojí v ceste za peniazmi a nemáme všetci modré oči, ako si o nás myslia v Číne.