What does China think - Mark Leonard "中国怎么想"
„Iba zopár vecí, čo sa udeje počas našich životov, zostane v pamäti aj po našej smrti. Vzostup Číny je jedna z nich; z takých, ako bol vzostup a pád Rímskej ríše či Sovietskeho zväzu, ich dozvuky budú vibrovať vo vnútri nespočetne veľa ďalších generácii.“ Mark Leonard
Autor knihy Mark Leonard, so svojimi 33 rokmi, je výkonný riaditeľ Európskeho konzulátu pre medzinárodné vzťahy. Autor má na účte už jednu monografiu – Prečo bude Európa vládnuť v 21. storočí (Why Europe will Run the 21st Century), ktorá bola preložená do 18 jazykov. Žije v Londýne a je pravidelný prispievateľ svetových denníkov ako Economist, Guardian, Finacial Times, Die Welt etc. Žil istý čas v Washingtone a okrem mnohých ciest do Taibeiu, Shanghaiu a iných miest, pracoval aj dlhodobo v Pekingu, kde v Čínskej Akadémii Sociálnych vied pripravoval túto knihu, ktorá vznikla práve na základe rozhovorov a schôdzí s čínskymi vedcami, učencami, politikmi, spisovateľmi. Ako sám vraví, o vzostupe Číny, o jej ekonomike, politike, vojenstve, sa popísali už tony papiera, ale málo o Číne ako zásobární myšlienok a názorov, ktoré môžu formovať svet a ktoré odporujú európskemu a americkému pohľadu.
Kniha sa formálne delí na: oboznámenie, úvod, tri hlavné kapitoly s názvami Kapitalizmus Žltej rieky, Demokracia vo hviezdach, Komplexná národná sila a záver s názvom Čínsky svet za múrom. Okrem toho je v knihe zoznam dôležitých ľudí so stručným predstavením, ktorých cituje alebo spomína, poznámky a register. Každá kapitola je uvádzaná citátmi a delí sa na podkapitoly.
Úvod – oslobodenie myšlienky
„Samotná existencia Číny predstavuje problém pre západné chápanie svetovej histórie. Biblia predsa Čínu nespomínala . . . „ (Gan Yang)
Po tom ako sa Čína vymanila z Kultúrnej revolúcie, ideológiu Maoizmu začala postupne nahradzovať nová – Kult USA. Deng Xiaoping otvoril okná svetu, vošli do nich USA a spravili zo seba boha, ktorého nálady menia počasie. Číňania a mnohé iné národy sa tomu prispôsobili a novinár Thomas Friedman nazýva toto chápanie ako „plochý svet“, keď samostatné národy akoby stratili kontrolu nad svojím osudom, zatlačené do ekonomickej sféry privatizácie a tretej vlny demokratizácie. Číňania sami seba v neskorých 80. rokov považovali za podradný národ. Čínsky nacionalisti to prirovnávajú trošku prehnane k Hitlerovskému rasizmu, akurát s tým rozdielom, že rasizmus v Číne pociťovali Číňania voči sebe samým.
V 1993 profesor na Technologickej univerzite v Massachusetts Cui Zhuyuan napísal esej, kde vyzýva, aby sa Čínsky ľud oslobodil od slepého obdivu k západnému kapitalizmu tak ako sa oslobodil od slepého nasledovania Marxizmu. Zostal ale nevypočutý, pretože Čína sa ešte zviechala z udalostí na Tian’an men. Väčšina intelektuálov bola zastrašených násilnými opatreniami vlády, umlčaných, alebo v exile. Vodcovia strany uskutočňovali svoje ekonomické reformy a zvyšok elity bol príliš zaneprázdnení zarábaním peňazí. Ale jeho idee získavajú aktuálnosť dnes, keď v Číne vidíme naraz žiť tri tradície. Jednou je reformná tradícia volného trhu. Druhou tradícia Maovej éry rovnosti. Poslednou je tisícročia formovaná Konfuciánska tradícia. Roky si Číňania mysleli, že sa tieto tri názory navzájom vylučujú, ale dnes sa ukazuje, že to nie je pravda.
Prvá kapitola – Kapitalizmus Žltej rieky
Táto kapitola je ekonomicky zameraná. Približuje reformy z 80. rokov, rozdelenie čínskej elity na dve frakcie, striedanie moci medzi nimi a súčasné trendy.
Prvá z týchto frakcií je Nová pravica. Sú to ľudia, ktorí bojovali za radikálne reformy, za otvorenie trhu a stúpenci teórii Deng Xiaopinga. Oni sa dostali k moci po udalostiach na Tian’an mene a Čína im vďačí za „ekonomický zázrak“ ale aj za obrovskú korupciu a nerovnosť čínskej spoločnosti, za neuveriteľne znečistenú Čínu.
Druhá skupina je Nová ľavica. Nová preto, lebo aj ona je za trhové hospodárstvo a otváranie ekonomiky, ale ľavica, lebo to chce robiť pomalšie, jemnejšie a mať radšej harmonickejšiu spoločnosť.
Zhang Weiying, predstaviteľ Novej pravice prirovnáva čínske reformy k jednej čínskej alegórii o meste zebier. V jednej dedine sa jej starší snažili nasilu presadiť, že kone sú lepšie oproti zebrám z vedľajšej dediny. Každý, kto sa im chcel postaviť a povedať, že zebry sú lepšie, bol potrestaný. Časom si ale starší uvedomili, že zebry sú naozaj lepšie a chceli ich vymeniť za kone. No problém bol, ako o tom presvedčiť obyvateľstvo, ktorému roky vnucovali myšlienku, že kone sú lepšie. A tak starší začali v noci tajne maľovať na kone pruhy. Keď sa dedinčania ráno zobudili šokovaní, čo majú na pozemkoch, starší povedali, že to nie sú zebry ale kone s pruhmi. Časom si dedinčania na tie pruhy zvykli a tak starší začali postupne vymieňať pruhované kone za naozajstné zebry. Po dlhom čase, keď už tam nebol žiadny pruhovaný kôň, ľudia boli zvyknutí na zebry a žili vďaka nim v prosperite, tak starší povedali, že zebry sú lepšie a oficiálne zamietli kone. Toto použila Deng Xiaopingová frakcia. Nazvali to socializmus s čínskymi rysmi. Miesto toho aby zavrhli starý systém, mu najskôr spravili alternatívu a keď sa vyvíjala dobre, prispôsobovali aj zvyšok. Tento proces reforiem z 80. rokoch ale vytvoril aj proces veľkých sociálnych zmien. Premietol sa hlavne v bestsellere a úspešnej televíznej sérii Rieka. Žltá rieka sa tam neukazuje ako majestátny symbol čínskej kultúry, ale na príklade záplav a strhnutých miest sa snaží presvedčiť, že Žltá rieka, symbol Čínskych tradícií, ťahá Čínu ku dnu. Na konci série sa rieka vlieva do mora, ktoré je symbol západného kapitalizmu. Rok po tejto sérii sa udiali protesty na námestí Tian’an men.
Venuje sa im v nasledujúcej kapitole, ktorá sa volá dva príbehy Tian’an men. Kapitola je postavená hlavne na eseji a rozhovore s Wang Huiom. Bol tu študent, ktorý bol prívrženec Deng Xiaopingových reforiem a zúčastnil sa protestov. Ušiel do hôr, kde strávil dva roky medzi roľníkmi a robotníkmi a tieto skúsenosti ho presvedčili, že štát musí hrať rolu v zabraňovaní nerovnosti v spoločnosti. Do roku 1989 boli reformní intelektuáli zameraní na západ a ich nepriatelia boli Maoisti, zastavajúci status quo. Práve po masakre sa rozdelili na Novú pravicu a Novú ľavicu. Na západe sa masaker na Tian’an men prezentoval, ako konflikt medzi komunistickým režimom a študentami, ktorí bojovali za kapitalizmus a demokraciu. No vo svojej eseji Wang Hui vysvetľuje, že veľká časť protestujúcich boli vlastne robotníci, ktorí prišli bojovať proti zvyšujúcej sa korupcii, nestabilite a nerovnosti, vyvolanej otvorením trhu. Oni nechceli kapitalizmus a nechceli demokraciu. Chceli stabilné ceny, sociálne zabezpečenie a koniec korupcie. Tak ako boli protestujúci v dvoch frakciách, tak aj výsledok masakru bol dvojaký. Skončili sa debaty ako o demokracii, tak aj o zastavení korupcie. Podla Wang Huia tanky nešli cez protestantov v mene Komunizmu a Maoistov, ale v mene kapitalizmu a trhového hospodárstva. Dnešná Čína je podľa neho medzi dvoma extrémami prevráteného socializmu a kapitalizmu konexií, a trpí tým najhorším z oboch systémov. Po Tian’an mene sa síce dostali k moci pravičiari, ale dnes nastáva odklon moci viac k ľavičiarom. Jednou z vecí, ktoré im pomohli k moci, je aj environmentálna samovražda, ktorej sa podľa nich Čína dopúšťa. Napádajú Deng Xiaopingov model, najprv zbohatnúť a neskôr po sebe upratať. A okrem strachu zo zdravia občanov a prostredia, medzinárodnej izolácie pre ničenie životného prostredia, sa vláda bojí hlavne nestability. V roku 2005 sa odohralo 51 000 protestov kvôli životnému prostrediu a 17 z nich pritiahlo viac ako desaťtisíc protestantov.
Druhá kapitola – Demokracia vo hviezdach
„Západná demokracia je také čosi ako ísť do reštaurácie a môcť si povedať, či chcete francúzkeho, talianskeho alebo nemeckého šéfkuchára, no nemôcť si vybrať menu. V čínskej demokracii máte len jedného šéfkuchára – Komunistickú stranu Číny (KSČ), ale môžete si vybrať, čo vám navarí.„
Druhá kapitola sa zaoberá demokraciou v čínskych podmienkach. Okrem vymenovávania rôznych, už existujúcich foriem demokracie v Číne, sa autor venuje aj cenzúre, politickým perspektívam a možnej budúcnosti KSČ.
Prvá forma demokracie, ktorej sa venuje, je mesto Pingchang v Sichuane. Je to prvé miesto, kde si členovia strany môžu slobodne zvoliť predstaviteľov strany mestského zoskupenia. Za normálnych okolností si každá vrstva vlády navrhne vedúceho pre nižšiu vrstvu vlády. V Pinchengu to tak nie je. Tento experiment nazývajú „vnútro-strannícka demokracia“. Vymyslel ho Yu Keping. Verí, že Pincheng sa stane Shenzhenom v politickom systéme. V roku 2006 napísal esej „demokracia je dobrá“, ktorá rozvírila intelektuálne vody. Zakázu sa vyhol tým, že nepísal o mainstreamovom klišé ako ľudské práva, disidenti a aktivisti, ale zameral sa na malé, postupne zavádzané zmeny. Vraví, že náhla zmena celého politického systému v Číne by bola šoková terapia (aká neprešla v ekonomickej sfére a preto sa začali robiť špeciálne ekonomické oblasti, napr. Shenzhen) a poškodila by Čínu. Vytvoril tzv. demokratickú kaskádu, kde sa demokratizuje od malého k veľkému. Najprv 700 000 dedín, potom 38 000 mestských zoskupení, potom 2 500 okresov, potom 330 prefektúr, potom 34 provincií a nakoniec centrálna vláda. No najväčší problém v tejto teórii je úloha strany. Pri voľbách by zvolení museli slúžiť dvom pánom. Strane a tým čo volili. Keď nastane tento konflikt, strana takmer vždy vyhrá. Jeho teórie môžu mať veľký vplyv na stranu, ktorá keby bola štátom, mala by viac obyvateľov ako Anglicko. Avšak jej uplatnenie je na míle vzdialené, lebo málokto si vie predstaviť, že by sa tento formát realizovaný v malom meste Pingchang dal uskutočniť v mestách ako Shanghai, Peking, Shenzhen či Dalian. Mnoho intelektuálov sa preto miesto klasickej demokracie snaží nájsť iné modely, ktoré by sa dali realizovať.
O liberálnej demokracii sa dnes hovorí ako o náboženstve, ktoré sa musí rozšíriť do sveta. Ale slobodné voľby nevyriešia ani jeden zo súčasných problémov Číny. Sichuan je miesto s najväčším množstvom protestov v Číne, málokto chce nasledovať ich demokratický experiment. Podla Shauguanga prechádza západná demokracia krízou. Neúčasť na voľbách, kvôli upadajúcej dôvere v politických vodcov a neviere v reálnu možnosť niečo zmeniť, spôsobuje, že strany strácajú členov a prichádza vzostup populizmu. Keď človek chce vidieť budúcnosť čínskej politiky, mal by sa podľa neho ísť pozrieť do Chongqingu, ktorý je určitým laboratóriom na politické experimenty. Organizujú sa tú politické debaty, o dôležitých politických rozhodnutiach. Či už osobne, v televízii alebo v rádiu.
Veľa pozorovateľov Číny si myslí, že Čínska politika je stále komunistický režim ako pred 30 rokmi. No okrem čínskej ekonomiky sa neuveriteľne zmenil aj čínsky politický systém. Čína je napríklad jediný autokratický štát, kde obyvateľ môže žalovať stranu. Za 5 rokov počet prípadov stúpol z 10 000 na 100 000 a úspešnosť sa taktiež zvýšila. Predtým sa počítala na jednomiestne čísla, dnes je úspešných viac ako 40% žalôb. Čínsky politický systém je úplne iný systém, než za Maovej éry. Ibaže sa vyvinul iným smerom, ako si predstavoval Západ. Čína zmenila pohľad na globalizáciu lebo dokázala, že aj autoritatívny režim dokáže zabezpečiť ekonomický rast a stabilitu. V budúcnosti možno jej modely alternatívnych demokracií dokážu, že aj štát s jedinou stranou dokáže zabezpečiť sociálnu a politickú stabilitu.
Tretia kapitola – Komplexná národná sila
Kapitola sa zaoberá postavením Číny vo svete a jej možnosti uspieť v konkurencii ďalších národov. Hlavne jej konfrontáciou s USA.
V Pekingu sa nachádza Škola pre politických kádrov kde musia vyštudovať všetci, ktorí čakajú na povýšenie. Kurz trvá zvyčajne 100 dní a slúži na dobitie ideologických bateriek. Autor knihy bol pozvaný na toto školenie ako prvý cudzinec v histórii a v prvej kapitole sa venuje tomu, čo sa tam deje a ako sa Čína porovnáva so svetom. Hovorí o tom, ako sa čínska politika bála, že si svet uvedomí vzostup Číny a zľakne sa ho. Už v tradičnom myslení Číny je vypuknutie vojny zlyhaním a znakom zlej stratégie. Uprednostňujú situácie, kde môžu manipulovať s nepriatelom bez toho, aby museli vystreliť čo len jediny náboj. No v roku 2003 sa už nedalo pokračovať v zakrývaní vzostupu Číny. Vtedy bol prvýkrát použitý termín „Mierový vzostup Číny“. Takýto rýchly vzostup krajiny sa v svetovej histórii ešte neudial a preto o ňom Čína hovorí veľmi opatrne. Podla jednej časti elity, Čína sa nebude správať ako Nemecko a Japonsko pred Druhou svetovou vojnou, ani ako ZSSR odrezaním sa od sveta, ale pripojí sa ku globalizácii. Taktiež sa nebude po príklade USA snažiť stať sa hegemónnou silou. Táto teória však vyprovokovala konfrontáciu s ďalšími čínskymi intelektuálmi, ktorý vravia, že to je zlé stanovisko. Podľa nich žiadna ríša nikdy nepovstala mierumilovne. Medzi týmito dvoma názormi je ešte tretia frakcia, ktorá tvrdí, že aj naďalej by sa malo vyvarovať termínu vzostup a používať rôzne politické eufemizmy, aby v ľuďoch nevyvolávali asociácie. Táto frakcia dnes prevláda. Hu Jintao a Wen Jiabao prestali používať termín „Mierový vzostup Číny“ a nahradili ho termínmi ako mier a rozvoj.
Niektoré názory vravia, že USA má strategickú výhodu v tom, že morálne hodnoty stavia proti Číne. Vždy, keď sa ČĽR pokúsi modernizovať armádu alebo naviazať kontakty s inými krajinami, USA to označia ako hrozbu. A zvyšok sveta väčšinou uverí. Čína sa usiluje oslobodiť z tohto postavenia a preto sa snaží uplatniť teóriu označovanú ako Ruan quanli – Jemná sila (táto teória pochádza z USA). Miesto toho, aby sa snažili prinútiť iné krajiny konať podla čínskych predstáv, vsugerujú im čínsky názor ako ich vlastný a krajiny potom jednajú podla Číny z vlastnej vôle. Nerobia to ekonomickými návnadami, či politickými trikmi, ale príťažlivosťou kultúry a myšlienok. Doteraz v tomto prevyšoval západ. Z Mc Donaldu, Hollywoodu, Coca-Coly a CNN sa stali najlepší veľvyslanci. Preto Čína zaviedla Konfuciov inštitút a Čínska CCTV 9 sa snaží konkurovať CNN. Čínske Univerzity priťahujú stále viac zahraničných študentov. Mnohí ľudia síce pochybujú, čí môže zelený čaj konkurovať Coca-cole a Jackie Chan Hollywoodu, no Čína sa snaží presadiť “Čínsky sen“ ako odpoveď na „Americký sen“. Čína sa stala idolom pre chudobné a rozvojové krajiny. Afrika, Blízky Východ a Stredná Ázia chcú nasledovať Čínsky model; najprv ekonomické reformy a až potom politické, a prvýkrát v histórii im obyvateľstvo verí. Čína zrušila pravidlo, že demokracia je podmienkou k prosperite. Prilákala rozvojové krajiny, ktoré sa kedysi stali obeťami západného kolonializmu – a to je 90 % z všetkých krajín sveta. Čína stavia do opozície k západným bojom za ľudské práva a demokraciu svoju neutrálnosť, právo riešiť si vnútroštátne záležitosti bez zásahu cudzích štátov a vieru v suverenitu. Ak sa na vec, pozrieme z dlhodobého hľadiska, je jasné, že Čína bude musieť raz reformovať svoj politický systém, keď chce dosiahnuť legitimitu. Nemôže mať podporu susedných krajín, keď nebude mať poriadok doma. Na druhej strane je faktom, že Čína najviac získava neúspechmi USA, ako napríklad vojna v Iraku a s tým spojeným úpadokom ich Jemnej sily.
Ďalše kapitoly sa zaoberajú uzákonením medzinárodných spoločenstiev. O vzniku NATO, o tom ako Čína založila Šanghajskú päťku či ASEAN – čínske územie voľného trhu; Čínsky ekvivalent Európskej únie.
Podla Číňanov je posadnutosť vojenským hardwarom najväčšou slabosťou Ameriky, ktorá zabúda, že ekonomika, právo a politika sú tiež zbrane. Ukazujú to na príklade útoku na Dvojičky z roku 2001. Americká odpoveď na útoky, priniesla viac škody ako útoky samotné. No Čína nezanedbáva ani Ťažkú silu. Nesnažia sa stavať vedľa seba počty, bombu k bombe, ale miesto symetrickej sily sa Čína snaží vybudovať asymetrickú silu. Je to, ako by USA malo neporaziteľný team v tenise, a Čína, miesto toho aby sa mu postavila, presviedča zvyšok sveta, že pingpong je lepšia hra.
Záver – Čínsky svet za múrom
„Západný svet je plný debát, ako zvládnuť vzostup Číny. Ako Čínu zdemokratizovať, socializovať, prispôsobiť. Tieto debaty v nás vyvolali dojem, že to sme my, komu prináleží modelovať Čínu. Pravda je však taká, že Čína ma svoje plány a Peking naše debaty neznervózňujú. Skôr naopak. Čínski učenci debatujú, ako zvládnuť úpadok Západu.„
V roku 2007 Hu Jintao hrdo oznámil vznik novej špeciálnej ekonomickej zóny. Oproti ostatným, ktoré vznikli v 80. rokoch, sa líši jednou vecou: je v Afrike. Čínsky model kapitalizmu sa však šíri ďalej, než siaha záujem čínskych investorov. Do roku 2007 bolo založených 3000 špeciálnych ekonomických zón v 120 krajinách na celom svete, a prevažná väčšina je založená na príklade čínskeho modelu.
Spoločenstvo spojených národov sa stáva stále viac šíriteľom čínskych názorov. Čína hrá svoju hru, nevetuje rozhodnutia na ktorých záleží Západu, ale takticky sa stavia k tým, ktoré sú v jej prospech. A pomaly si dokonca získavá prevahu nad USA. V 1995 mali USA vyše 50% hlasov, v roku 2006 len 26%. A v oblasti ľudských práv je to ešte dramatickejšie. Čína si polepšila z 43% na 82% a USA padla z 57% na 22% vo výsledkoch hlasovaní.
No Čína nechce nahradiť USA. V 21 storočí mantou (čínsky knedlík) nenahradí hamburger a CCTV nenahradí CNN, ale vznikne nový model globalizácie. Mýlili sa tí, čo vraveli, že Čína sa zároveň pri bohatnutí aj pozápadní. Prvýkrát má svet oproti Európe a USA novú alternatívu, čínsky model.
Moje zhrnutie
Knihu rozhodne odporúčam. Približuje názory čínskej elity, ponúka pohľad úplne z inej perspektívy, než mnoho iných publikácii a dnešné média. Kniha je objektívna v rámci možností jej konceptu, kedže osemdesiat percent obsahu sú subjektívne názory čínskych intelektuálov a politikov. Zvyšok sú autorove poznámky, ktorý ponúka nie len pozitívne príklady, ale aj negatívne. Kniha je napísaná veľmi pútavo, a autor používa jednoduché metafory a príklady, aby aj človek neznalý ekonomiky a politiky vedel pochopiť daný problém.