Ľudskosť okolo nás

Keď človek vystúpi na vlakovej stanici v Číne, všade sú ľudia. Áno, aj na našich staniciach sú davy, ale pravú podstatu toho slova človek naozaj pochopí až v Číne. Tak to bolo aj v tento deň, okrem toho bola dopravná špička, 9 hodín ráno, keď ľudia začínajú v práci.

Unavený po dvoch dvanásťhodinových nočných zmenách som sa tešil na návrat domov. Bol som zničený, podráždený a ledva stojac na nohách som na kraji cesty naivne stopoval taxíka. V momente ako som začal stopovať, sa spustil obrovský lejak. V zlomku sekundy zrazu začalo neuveriteľne liať. Ísť sa niekam schovať? Nevedel som sa dočkať príchodu domov, nemal som síl niekde sedieť, čakať na lepšie počasie. Tak som zostal na mieste a naďalej som uprostred toho strašného lejaku stopoval taxík. Prebehlo päť minút, bol som mokrý na kosť a stále nič. Uprostred stavu maximálnej rezignácie sa  pri mne zrazu pristavil motorkár, jeden z mnohých čiernych taxíkov, ktorých bežne nájdete na čínskych staniciach a väčšinou sú strašne otravní. Mal na sebe krikľavo žltý pršiplášť a čakal som, že sa ma ide opýtať kam idem, či nechcem odviesť. Som cudzinec, určite mi to ponúkne aj za absurdnú sumu.

„Si blázon! Brať ľudí na motorke v takomto daždi?!” v mojom psychickom rozpoložení som sa hneď začal pripravovať, ako ho rázne odbijem. No namiesto toho, aby mi ponúkol jazdu, len tak zastavil, vytiahol spoza seba dáždnik a podal mi ho.

„Použi ho, počkám kým chytíš taxík.” povedal a tak aj spravil.

Stál vedľa mňa v obrovskom lejaku asi desať minút a trpezlivo, bez slova čakal. Konečne som uspel. Otvoril som dvere do taxíku, zložil dáždnik, vrátil ho tomuto záhadnému chlapíkovi a poďakoval sa. Nie je začo, povedal a naštartoval motorku… Ako som zavrel dvere od auta a môj taxík sa rozbehol, prestalo zrazu pršať.

Nemyslím si, že som mal smolu a pršalo práve tých pätnásť minút, čo som stopoval. Naopak, mal som šťastie. Pretože som dostal príučku, nepodceňovať ľudskosť. Súčasnosť je rýchla, hektická a trocha sebecká. A my sa automaticky prepíname do neustáleho obranného režimu, v ktorom očakávame automaticky to zlé. Je to chyba, pretože nedávame príležitosť ľudskosti aby sa nám ukázala, aj keď je neustále okolo nás. Doba je taká, akou ju my vidíme.