¶ Prišiel mi jeden zaujímavý email. Nebudem vám písať od koho, iba poviem, že to bolo od človeka, ktorého prácu si veľmi vážim. Napísal množstvo kníh a pozná ho celé Slovensko. Je to úspešný človek, ale delí nás veľká generačná priepasť. Napísal mi, že sa mu prestáva páčiť moja tvorba na YouTube a vyjadril svoje sklamanie:

Milý Paľko, vy viete ako si vás vážim a ako si cením vašu odvahu, cieľavedomosť a vašu mediálnu produkciu. Nedávno som si pozrel pár vašich vstupov. Chcem vám povedať, že to, že ukážete dve izby, idete behať pri rieke a zjete polievku s rezancami je na reportáž z opačného konca sveta málo. Nemyslím, že mám vymenovávať, kedy sa vám to ešte stalo. Keby som vás nemal rád, tak to jednoducho prestanem pozerať. Neškodilo by trošku autorskej prísnosti k sebe.  Želám vám veľa nápadov a zdravia.

Hoci si tvorbu tohto človeka veľmi vážim a vážim si aj jeho múdrosť a životné skúsenosti, podľa mňa sa mýli a chcem vám napísať, prečo si myslím, že sa mýli. Som totiž zvedavý na váš názor.

Prísnosť vs. Sloboda

Ja na seba nechcem uplatňovať autorskú prísnosť, ale autorskú slobodu.

¶ Prísnosť mám v pracovnej morálke, kedy sa snažím písať každý jeden deň a neustále niečo tvorím. Prísnosť mám pri písaní kníh, tam si skutočne premyslím každé slovo. Ale v kreatívnej tvorbe ako takej, je pre mňa dôležitejšia sloboda ako prísnosť. Chcem robiť to, čo chcem sám aj vidieť, chcem experimentovať a chcem sa hrať. Chcem byť slobodný v mojej túžbe vyjadriť sa.

Špeciálne to platí na YouTube, čo je veľmi dynamická platforma, ale napríklad aj na mojom blogu. Chcem zdieľať so svetom svoje pocity, svoje nápady, svoju inšpiráciu, bez ohľadu na to, či je to dobré, alebo je to len hlúposť, či maličkosť. Bez ohľadu na to, či to niekoho inšpiruje, alebo iba sklame. Ja netvorím iba pre diváka, tvorím v prvom rade preto, lebo vo mne žije túžba po kreatívnej tvorbe a vyjadrení sa; po kreatívnej slobode. A to môže mať rôzne formy; niekedy kniha, ktorá mi zaberie dva roky práce, (tam prísnosť je skutočne na mieste), niekedy video, ktoré pre mňa predstavuje hlavne radosť z tvorby. Ba niekedy je to (iba) článok na blog, čo je pre mňa zase miestom, kde si usporiadavam myšlienky. Napríklad ako tento článok. Myslíte si, že mám pravdu ja, alebo kritik? Alebo niekde medzitým?

Nie je tvorca ako tvorca

¶ Jedna vec ma ale prekvapuje. Generácia, z ktorej tento človek pochádza, tvoriť slobodne nemohla. Režim to nedovolil. Okrem toho ani neexistoval internet, neprebehla demokratizácia kreatívnej tvorby. Ak niekto chcel nakrúcať, musel prejsť veľmi komplikovanými životnými skúškami, aby vôbec mal šancu niečo kreatívne vytvoriť, nieto sa tým ešte živiť. Dnes máme každý vo vrecku špičkovú kameru, svoje slová vieme okamžite zdieľať na internete a vieme komunikovať s celým svetom. Naozaj to znamená, že máme byť na seba prísnejší a dávať von iba kvalitné veci, alebo naopak, máme rozprestrieť krídla a skočiť hlavou vpred, bez ohľadu na to, kam nás vietor zaveje? Ja si myslím, že keď máme možnosť tvoriť úplne slobodne, využime ju. Režim, iní ľudia, ba ani nástroje nám už prekážky pri tvorbe nekladú, prečo si ich máme klásť my samy? Veď každé napísané slovo, každé natočené video, každá odfotená fotka je iba jeden krôčik k zlepšeniu sa. Čím viac ich urobíme, tým ďalej sa dostaneme.

Máme umelcov ako Harper Lee, autor knihy Nezabíjajte vtáčika, ktorá predstavuje literárnu klasiku. Po tom, ako knihu publikoval v roku 1960, zmizol a objavil sa s novou knihou až po 50 rokoch. Vraj podobne kvalitnou. Ale mne je bližší prístup Quentina Tarantina. Áno, film nakrútí iba raz za pár rokov, ale medzi tým stále tvorí. Napríklad má pravidelný podcast, kde sa s divákmi rozpráva o filmoch. Aj to je kreatívna tvorba. A mňa zaujíma, čo si Quentin myslí o filmoch.

Včera vs. Dnes

¶ Tu do hry vstupuje ešte jedna premenná, a to je náš generačný rozdiel. Dnešný mediálny svet je iný, ako bol pred sociálnymi sieťami. Divák už dnes videl všetko, a tak ho nič "nové" nezaujíma, lebo už nič nie je nové. Ľudí však stále zaujímajú ľudia, a navždy aj budú.

Len pre zaujímavosť, to video, ktoré kritik spomína, bolo za celý minulý rok moje najúspešnejšie video; za jeden mesiac ho videlo už viac ako 65 000 ľudí a to číslo stále rýchlo stúpa. Keď si pozriete komentáre pod ním, takmer všetky sú iba pozitívne. Ľuďom sa páči.

Toto je video, o ktorom autor písal.

Moje reportáže v RTVS, ktoré stáli tisíce eur a vysielajú sa v telke, nemali také vysoké videnia ako toto video. Na YouTube, a celkovo v dnešnej dobe, ľudí nezaujímajú cestovateľské reportáže, ale zaujíma ich skutočný život. Moje najnáročnejšie a najviac prepracované videá, ktoré som natáčal týždne až mesiace, majú väčšinou tú najhoršiu sledovanosť. Napríklad toto video o bambuse patrilo k mojim obľúbeným videám, ale je to môj najväčší prepadák:

Naopak, moje najúspešnejšie videá sú v drtivej väčšine tie, ktoré boli najjednoduchšie na vytvorenie. Napríklad toto, jednoduché rozprávanie o živote v Shaxi, ktorá má za mesiac už viac ako 80 000 videí a veľmi rýchlo sa dostane cez 100 000:

Vidím to u seba aj ako diváka, sledujem tvorcov, ktorých mám rád a ktorí robia skvelé veci. Ale častokrát ma viac, ako ich do detailu vyľadená tvorba, zaujíma ich nefiltrovaný život. Toto je podstata platformy ako YouTube. Zachádza to až tak ďaleko, že mnohí ľudia dnes schválne točia z technického hľadiska kvalitatívne horšie videá, pretože svojej tvorbe potrebujú pridať úroveň autenticity. Aj ja som práve preto začal nakrúcať na akčnú kameru, miesto na moju drahú kameru. (Ne)prekvapivo, tieto videá majú krásnu sledovanosť. Napríklad celý môj roadtrip z Shaxi do Šanghaja bol točený s dôrazom na autentickosť, a nie na profesionálnosť, a je neuveriteľne úspešné:

Krásne natočené (televízne) filmy a cestovateľské reportáže dnes nikoho nezaujímajú, alebo minimálne nezaujímajú mladšie publikum. Ale na druhej strane, ja mám rád krásne obrázky, a tak sa niekedy snažím točiť tak, aby každý jeden záber bol ako obraz. Tak bolo natočené moje posledné video, obsahovo síce veľmi jednoduché, ale vizuálne ako cukrík. Napísať scenár mi nezabralo takmer žiadny čas, toto video scenár nemalo. Iba som odpovedal na otázky divákov. Natočiť ho mi zabralo asi tri hodiny. Nie preto, že by som mal komplikovaný scenár, ale preto, lebo som hľadal zaujímavé kompozície. Zostrihať ho mi opäť trvalo veľmi krátko. Ale úprava farieb a správny technický export, aby sa farby "nepohli", mi zabrali doslova tri dni. Toto video som netočil preto, lebo som chcel niečo dôležité povedať. Toto video som točil, lebo som chcel spraviť pekné obrázky. Lebo aj to je spôsob, ako sa vyjadrujem. Okrem toho, tri dni predtým som sa venoval iba kancelárskej práci, a súrne som potreboval spraviť niečo kreatívne. Výsledok? Video už má 21 000 videí a ľuďom sa páči. Ale určite nie všetkým. 18% ľudí to vyplo do 30 sekúnd. Lenže to je nadpriemerne dobrý výsledok aj podľa youtube algoritmu, a tak to video odporúča ďalej. Zaujímavé nie? Video o bambuse hneď na začiatku vyplo až 40% ľudí.

¶ Na záver len chcem povedať, že je úplne v poriadku, že sa niekomu niektoré videá páčia a iné nie. Nikto nemusí sledovať každé jedno moje video. Môj YouTube kanál nie je ako sitcom, nevyžadujem, aby divák videl všetko. Môj YouTube kanál je ako televízny program, nech si každý vyberie, čo ho láka. Ak ho niečo nebude baviť, vôbec sa nenahnevám, ak to v polovici vypne. Niekto iný to bude naopak považovať za svoje obľúbené video. To je krása internetu, ale hlavne, to je krása slobody v tvorbe. Preto je pre mňa dôležitejšia ako autorská prísnosť. Čo si o tom myslíte vy? Pošlite mi e-mail, alebo sa pridajte do skupiny na Discorde, kde to môžeme prebrať.