Kritiky prišlo viac, než som čakal. Toto si o tom myslím...

¶ Ďakujem vám všetkým za odpovede, ktoré som dostal na minulý mail. Myslím, že na ten newsletter som dostal zatiaľ rekordný počet odpovedí 😄 Ak ste ho nečítali, tak tu:

Všetky boli veľmi zaujímavé, názory sa líšili a príde mi to ako téma, ktorú by sme mohli prebrať ešte trochu hlbšie. Preto som sa rozhodol napísať pokračovanie. Mnohí ste mi napísali a nad niektorými Vašimi myšlienkami, ktoré som dostal, by som sa rád zamyslel a odpovedal na ne. Vždy ich odcitujem a potom doplním moje myšlienky.

Ešte chcem povedať, že ten druh kritiky, o ktorej som písal, rozhodne považujem za konštruktívnu kritiku. Veľmi si jej vážim a takúto kritiku chcem dostávať aj naďalej. Okrem toho otázka, ktorej sa táto kritika týkala, je vo mne ako veľká dilema už roky. A je to otázka, ktorú v sebe rieši každý kreatívny človek.

Kde je hranica medzi kvalitou a kvantitou? Kde je hranica medzi autorskou prísnosťou a kreatívnou slobodou? Je moja práca dostatočne dobrá?

Je moja práca dostatočne dobrá?

"Ja si myslím, že v jednoduchosti je krása. Načo komplikovať veci. No istý štandard kvality a obsahu je potrebný..."

čitateľ ↵

¶ Určite treba mať nastavenú kvalitu, ale tá by mala byť nastavená v každom z nás samostatne. Nemôže odrážať názory iných. Lebo každý človek má trochu iný vkus, iný názor, a keď si budeme kvalitu definovať iba tým, čo si o tom myslia diváci, stratíme sa. Názorov je nekonečne veľa a častokrát si protirečia. Meradlo kvality musíme mať v prvom rade nastavené v sebe. Taktiež sa musíme zmieriť s tým, že raz sa to niekomu páčiť bude, a inému nie.

Ak človek dáva svoju prácu verejne von, ide s kožou na trh:

Publikované dielo už autorovi nepatrí, to dielo má svoj vlastný život a ak niekomu patrí, tak jedine publiku.

Treba si vnútorne nastaviť nejaké hranice kvality, na druhej strane, nemali by sme sa báť experimentovať. Najdôležitejšie je podľa mňa mať zo svojej tvorby radosť. Ak výsledok spraví radosť mne ako autorovi, a ja ako autor si to rád pozriem, potom si to nájde aj divákov.

Rýchla zábava na hranici vkusu

"(autor kritiky) je už starší, pravdepodobne vzdelaný človek a tých nezaujíma ako niekto je rezance v reštaurácií. Dnešná mladá generácia zasa mnohokrát nevydrží pozerať čisto edukačné video, chce "rýchlu akciu", zábavu a emócie, mnohokrát na hrane vkusu. Ľudia pozerajú aj Farmár hľadá ženu, prípadne scrollujú hodiny nezmysly na TikToku. "

čitateľ ↵

¶ Bavili sme sa na túto tému aj s mojou mamou a osobne si myslíme, že informácií je proste vo svete príliš. Problém nie je v tom, že mladí nevydržia pozerať edukačné videá, problém je v tom, že mladí vyrastajú v neustálej záplave informácií a potrebujú sa od nich odrezať. Preto pozerajú nezmysly (nielen) na TikToku (i keď podľa mňa nezmysly pozerali všetci od nepamäti, akurát kedysi to bola napríklad červená knižnica, alebo latinsko-americké telenovely). Preto majú dnes ľudia radi jednoduché videá, lebo to je oddych od neustáleho prílivu informácií.

Ja som nevyrastal v informačnej dobe, ale tiež som už informáciami prejedený. Všetko spravodajstvo som zo svojho života vyhodil a dokumentárne videá nepozerám ani ja. Ani mňa nebavia cestovateľské videá na YouTube (či iných platformách), lebo nechcem prijímať nové informácie. Sú všade. Chcem si miesto toho pozrieť jednoduché, ale pekné video.

Napríklad môj obľúbený youtuber je Thomas Heaton. Iba chodí po krajine a robí fotky. Občas to okomentuje, ale nezahŕňa diváka informáciami. Je to proste pohoda. Možno vás neprekvapí, že aj jemu píšu do komentárov tú istú kritiku ako mne. Že "jeho videá sú už o ničom". Týmto komentátorom "chýbajú jeho staršie videá, kde ľudí učil, ako upravovať fotky", alebo "keď na každom tripe spravil strašne veľa krásnych fotiek". Dnes podľa nich "iba chodí krajinou a nespraví ani jednu (dobrú) fotku".

Ja mám práve tieto videá najradšej.

Chápem, že (častokrát starší a vzdelaný) divák chce reportáž z druhého konca sveta, lebo na tom vyrástol. Ale vo väčšine prípadov, starší divák nedostáva stovky mailov denne od kolegov a šéfov, nekonečne veľa správ z WhatsAppu a diskusných skupín, nie je už tak dravý, aby musel sledovať všetko, čo sa deje okolo neho... Má svoju rutinu a chce si pritom pustiť reportáž z druhého konca sveta. Ak tam však vidí niekoho "iba" jesť polievku, je sklamaný. To chápem. Ale zodpovednosť by nemal hádzať na tvorcu, ten to video iba pripravil podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Divák je zodpovedný za to, čo si pozrie.

Ak vás niektoré moje video nebaví, nepozerajte ho. Zapnite si radšej niečo, čo vás bude baviť. Dám vám napríklad jeden tip, tieto dokumenty z Číny sú neuveriteľne dobre nakrútené, ale úprimne, ja som ich nedopozeral, hoci sú výborné. Bolo na mňa príliš dokonalé. Ale chcel by som ich doraziť.

Treba sledovať trendy, či?

čičičičííí-tajte moje články, prosím...

Alebo aj nie.

"Chápem, že žijete zo sledovanosti a v neskutočne silnej konkurencii youtuberov musíte aktualizovať svoju tvorbu a držať trend. "

čitateľ ↵

¶ Ja sa nesnažím zaujať každého, trendy ma nezaujímajú. Popravde, to je aj jeden dôvod, prečo som sa rozišiel s mojou YouTube agentúrou, ktorá ma jednu dobu zastupovala na komerčných projektoch. Pretože som proste nechcel sledovať trendy.

Krátke videá na TikToku nechcem robiť, na Instagram som alergický a témy si chcem vyberať podľa seba, nie podľa trendov (aj to som robil a dostal som vtedy od agentúry pochvaľu):

Rozhodne pomáha aktualizovať videá častejšie, ale popravde, na našom trhu sú peniaze za videnia tak smiešne, že ekonomicky sa z toho vyžiť nedá tak či tak, YouTube rozhodne nerobím pre peniaze. Na Slovensku by som sa udrel k smrti. Ja mám svoje podnikanie, svoj život a čo robí niekto iný, ma z hľadiska konkurencie až tak nezaujíma. Ak sledujem, čo robí niekto iný, tak jedine preto, že sa chcem inšpirovať.

Napríklad v poslednej dobe ma strašne inšpiruje tento chalan. Je o 15 rokov mladší ako ja, ale je z neho cítiť dravosť a zápal. Jeho videá, špeciálne posledné dve, sú naozaj takmer filmy. Baví ma sledovať tvorcov, z ktorých cítim, že jedného dňa budú možno naozaj točiť filmy. Rozhodne ma nebavia trendy sociálnych sietí, ktorých jediným cieľom je vybudovať si publikum a zarobiť.

Pochybnosti vedú k mlčaniu

"... priznám sa, že aj ja som kedysi bola hejter tých, ktorí to nerobia poriadne (čokoľvek to už pre kohokoľvek znamená) :-) Dnes si už hovorím, že každý nech tvorí ako chce a každý si aj nejaké to svoje publikum nájde - stačí byť autentický. No musím si to pravidelne pripomínať, lebo keď píšem napríklad CopyLetter, tak si stále vravím, aké to je slabé a že to je akurát tak text dobrý pre hejterov :-))"

čitateľ ↵

¶ Aj ja som to mal jednu dobu podobne a chcel som, aby každý výstup bol „kvalitný“. Latku kvality som si nastavil veľmi vysoko, nerobil som "jednoduché videá". Výsledok bol, že som niekedy aj tri mesiace nedal von žiadne video. Prečo je to problém? Lebo po tak dlhej pauze začať znova nakrúcať je strašne ťažké.

Rozbiehať sa stále dokola je strašne ťažké.

Pre mňa sú tieto pauzy veľký problém. Lebo toho robím príliš veľa. Pomáhame firmám s exportom, podnikáme v turizme (a chceme sa tam vrátiť ešte viac), píšem knihy, píšem newlsetter, točím videá (na slovenský aj anglický kanál), plus chcem aj žiť a oddychovať - o mesiac mám 37 rokov a popravde, nechcem robiť sedem dní v týždni (moc mi to nevychádza).

Našťastie dnes už mám ľudí, s ktorými spolupracujem, a tak to je lepšie, ale vždy musím niečo odložiť, aby som mohol zase posunúť niečo iné. V niečom sa proste vždy zaseknem a potom sa musím znova rozbiehať. Chcem to eliminovať tak, že sa nebudem zastavovať úplne, ale proste spomalím alebo znížim množstvo úsilia, ktoré je potrebné na vec, ktorej sa práve nemôžem venovať na 100 %. Ideálne by bolo, keby som niektoré veci mohol kompletné delegovať na niekoho iného, ale tam ešte nie som.

Cestovaním sa (na Slovensku) živiť nedá (ako tvorca)

"Také jsem Ti už několikrát chtěl napsat, že Tvoje videa se pro nás v poslední době stávají méně atraktivní, protože se odvracejí od cestovatelské tematiky (i když Tvoje popisy života ať už v Šanghaji nebo Shaxi byly pro nás také velmi zajímavé). "

čitateľ ↵

¶ Bolo by to skvelé, keby som mohol dať 100 % mojej pozornosti iba na nakrúcanie videí. To by mohlo byť každé jedno video kvalitná cestovateľská reportáž, ale to by nemohlo byť v slovenčine (aj to som skúsil a ohlasy boli horšie, ako na menej prepracovné video, no po slovensky):

Toto video bolo celé anglicky. Reakcie boli veľmi negatívne.

Na Slovensku sa cestovateľskými videami nedá uživiť. Aj vo svete to je ťažké, u nás je to nemožné. A ani by ma to nebavilo, ja mám rád pestrosť mojej práce. Ale to, že niekedy proste nemám čas, alebo financie na cestovateľské projekty, či komplikované videá, v minulosti znamenalo, že som sa zastavil. To bol problém, lebo znova sa rozbehnúť zaberá strašne veľa energie. Preto som sa rozhodol trochu zmeniť svoj prístup.

V decembri som spravil veľa videí, spravil som si taký šprint na rozbeh, aby som si potom vedel udržať pravidelnosť v tvorbe (za cenu kritiky, že tie videá sú slabé). Ale radšej dám von jednoduchšie video, než aby som mal znova vypadnúť z tempa a zaseknúť sa na pol roka.

Som zmierený s tým, že niektorým ľuďom to bude vadiť a stratím časť publika, ale z dát viem, že pravidelná tvorba priláka väčšie množstvo ľudí, než ako odíde. Dlhé pauzy rast kanálu vždy zastavia, pravidelnosť videí rast vždy naštartujú, a to aj keď sú tie videá jednoduchšie.

Prekliatie youtuberov (nie) je beštia menom Algoritmus

"Prokletím youtuberů je posedlost sledovaností. To kvůli ní klesáte na úroveň komerčních televizí, na úroveň cookink show. "

čitateľ ↵

Občas mi ľudia hovoria, že my youtuberi sa ženieme iba za číslami, za počtom videní, za algoritmom a zabúdame na divákov. To je ale oxymoron. Lebo vyššie videnia znamenajú, že to videlo viac ľudí. Tie čísla nie sú abstraktné čísla, každé jedno číslo je jeden človek. Ak má moje video 100 000 pozretí, to reálne znamená, že to video bolo dostatočne zaujímavé na to, aby si ho pustilo a hlavne pozrelo 100 000 ľudí. YouTube vie, kedy si ľudia otvoria video a hneď ho vypnú - to je clickbait a tieto videá YouTube neodporúča. Nekvalitné clickbait nikdy nemajú vysoké videnia. Vysoké videnia majú videá, ktoré si ľudia otvoria a dopozerajú, lebo sa im páčia.

Takže, my netočíme videá pre algoritmus. Algoritmus totiž naše videá nepozerá. Algoritmus sleduje, ako sa správa divák, ktorý naše video pozerá. Algoritmus je publikum. Je to stroj, ktorý reflektuje správanie publika a pozná ho do detailov. Ale na videá nepozerá. Nedá sa točiť "pre algoritmus", dá sa točiť iba pre ľudí. Algoritmus vie, s čím sú ľudia spokojní a čo sa im nepáči.

Majstrostvo. Ale každý deň?

"svoboda bez zodpovědnosti (přísnosti sama na sebe) je zničující, je to anarchie. A pak taky to, co kladu posluchačům scenáristiky na srdce: v omezení poznáš mistra. Ano, i já se rád dívám na vaše videa z Číny. Vadí mi jediné - všechny končí u jídla. Chybí mi hlubší vhled do té úžasné země a jejich obyvatel. "

čitateľ ↵

¶ Sloboda bez hraníc zabíja. Zabíja umenie a zabíja aj ľudí. S tým absolútne súhlasím. Písal som o tom dokonca aj v tomto článku:

A rozhodne, najlepšia tvorba vzniká z toho, že si kladieme obmedzenia. Podľa mňa väčšina, ak nie všetka kreatívna tvorba by sa dala prirovnať k sochárstvu. Dielo nevzniká tým, že pridávame veci, ale tým, že uberáme. Pochopiteľne, najprv si treba nahromadiť materiál, preto keď napríklad píšem, prvým krokom je dať všetky myšlienky do textu. Alebo keď nakrúcam cestovateľské video, ideálne je všetko dokumentovať. Ale následne už tvoríme tým, že si staviame hranice, materiál vyhadzujeme a odoberáme. Ale nie každé dielo musí byť majstrovstvo. Ja nemám ambície stať sa literárnou klasikou, či hollywoodskym režisérom, o ktorom sa bude učiť v školách. Moja ambícia je mať radosť z tvorby a spríjemniť mojim divákom pol hodinu ich dňa. Moja ambícia je priniesť ľuďom trochu radosti, trochu oddychu, trochu informácií a mať pri tom sám radosť.

Hlbší náhľad do Číny určite chýba v (niektorých) videách, ak na ne pozeráme ako na samostatné diela, ale nemyslím si, že chýba v mojej tvorbe. Na svoj YouTube kanál som nakrutil už 237 videí, okrem toho som nakrútil 24-dielny seriál v RTVS, asi desať filmov pre ČT2, napísal som dve knihy a už stovky článkov. To všetko je o Číne. Vhľad do tejto kultúry neponúkajú jednotlivé videá, ale celý objem mojej práce. O Číne píšem od roku 2009 a ak chcete hlboký vhľad do Číny, treba si prečítať moju knihu, špeciálne tú druhú.

Dnes mám proste občas len chuť sadnúť si na polievku a nepovedať nič, lebo častokrát mám pocit, že som už všetko povedal. Čo samozrejme nie je pravda, ešte som ani zďaleka nepovedal všetko, ale nemyslím si, že mám v sebe ešte tie edukačné videá, kde rozprávam, ako funguje napríklad etiketa, kultúra obdarovávania, čínsky nový rok a podobne. Nebaví to mňa a úprimne, už ani diváka. Nechcem dávať kultúrny vhľad tým, že budem diváka kŕmiť informáciami. Dnešný divák je prejedený. V mojej budúcej tvorbe budem proste žiť svoj život a nechám diváka, nech ho pozoruje a odnesie si to, čo sám chce.

Ľudia, diváci, ale aj tvorci sa vyvíjajú. O rok možno budem vravieť zase niečo iné. Ale to je dobre, i keď veľa divákov zmeny hnevajú. Napríklad film Joker. Jednička bola fenomenálna, bola to dráma kritizujúca súčasnú spoločnosť, ale dvojkou sa režisér rozhodol spraviť niečo úplne iné a natočil muzikál. Divákov strašne nasral, ospravedlňte môj výraz, ale sem patrí. No mne sa dvojka páčila ešte viac ako jednička. Lebo sa to dielo posunulo inam, režisér neopakoval úspech jedničky, ale vybral sa náročnejšou cestou. Vykročiť ako autor niekam inam.

Na pive s kamošom a výklady našich otcov

"Ja ťa rada pozerám (ĺebo) tvoja tvorba je (...) jednoduchá na pozeranie ale zároveň núti dávať pozor. Možno je to kôli tomu, že tak ako môj otec (a ako mnoho autorov) zaujímavo rozprávaš aj o nezaujímavých témach, LEBO RÁD ROZPRÁVAŠ o veciach o ktorých vieš. Môj otec je ako chodiaca encyklopédia, a od malička stále niečo vysvetľoval, kedysi nás to ako deti hnevalo. Dnes si rada zapnem tvoje videá lebo mi to podvedome pripomína lebo monológy. (...) mňa tvoje videá bavia tak aké sú. Ako life update od kamoša, ktorý žije moc ďaleko na to aby mi to povedal pri pive."

čitateľ ↵

¶ Toto nadväzuje na odsek, ktorým som skončil v predchádzajúcej časti. Ja nechcem, aby moje videá boli ako prednášky na univerzite (proti ktorým nič nemám, iba ich nechcem točiť, i keď jednú dobu také moje videá boli). Nechcem ani, aby boli ako dokumentárne filmy. Chcem, aby moje videá boli ako list od kamoša zo zahraničia, ktorý je príliš ďaleko na to, aby to povedal pri pive. To je presne ono! Samozrejme, že nie každé video by malo byť "len" toto, ale každé video by to v sebe malo mať. Lebo presne také videá mám aj ja rád.

Niektoré videá nesú tento aspekt viac, iné menej, ale všetky sú osobný rozhovor medzi mnou a mojimi priateľmi-divákmi, nie reportáž. Reportáž síce môže byť o zaujímavej téme, ale reportážny štýl automaticky vytvára hierarchický rozdiel medzi mnou, ako autoritou na danú tému, a medzi poslucháčom. To nemám rád. Lebo to kamoši medzi sebou nemajú.

Ja nechcem točiť a písať o Číne. Chcem točiť o živote v Číne. Čína má byť len pozadie mojich príbehov. Nie hlavným hrdinom. Chcem, aby moje videá boli jednoduché na pozeranie, aby moje knihy boli jednoduché na čítanie, ale aby človek zároveň musel dávať pozor, lebo kde tu bude niečo nové, niečo zaujímavé, nejaké skryté tajomstvo.

Napríklad v prvej knihe sa mi to podľa mňa podarilo trafiť po hlavičke. Tá kniha sa číta strašne jednoducho. Toľko ľudí mi napísalo, že si ju zobrali do lietadla a keď vystupovali, mali ju prečítanú. Ale zároveň tam našli aj veľa zaujímavých informácií. Tak som tú knihu aj chcel napísať, aby ju človek prečítal za jeden let.

Pri druhej knihe mi to až tak nevyšlo. Je ťažšia. Prírodzene, volá sa Ťažké časy, dalo sa to čakať. Pre svoje ťažšie témy sa číta ťažšie - snažil som sa to držať na uzde, ale moja druhá kniha je skrátka viac reportážna. Aj preto sa možno niekomu bude páčiť viac.

Zábery, ktoré sa dajú študovať

"V vašich videách pozorujem nie len obsah ale aj (...) čo, kde a ako točíte. Okolie, prírodu, zvieratá, ľudí, kupujúcich, predávajúcich, výrobcov, ženy, mužov, deti..... Niektoré som videla viac krát. A musím priznať, že vždy v nich objavím, niečo nové, čo mi ušlo, čo ma obohatí o ďalšiu informáciu."

čitateľ ↵

¶ V posledných videách som dosť výrazne zmenil vizuálny jazyk. Nestojím už rovno pred kamerou, ale idem od kamery ďalej. Chcem, aby divák študoval obraz. Nechcem, aby cez celý obraz bola len moja tvár, lebo potom musím hovoriť niečo dôležité, minimálne to divák očakáva. Ale ja nehovorím vždy niečo dôležité, občas len tak kecám. Preto chcem byť od kamery ďalej a divákovi na revanš ponúknuť záber, ktorý môže študovať. Vidí, čo sa deje za mnou, vedľa mňa a okolo mňa. Preto som aj začal používať akčnú kameru, lebo má veľmi široký záber a malý senzor, to znamená, že všetko je zaostrené.

Toto je presne ten príklad

Alebo, ak mám statický záber, dám to na 50 mm a statív, nech je to stále vizuálne príťažlivý záber, ale idem od kamery ďaleko. Viem, že tým vytváram trochu priepasť medzi mnou a divákom, ale zase divák môže študovať obraz.

Napríklad toto: https://www.youtube.com/watch?v=iK8WwNdbtJs

Chcel by som do budúcnosti vyskúšať 23 mm, alebo niečo podobné s kamerou na statíve, a nájsť niečo medzi tým. Aby mal divák záber, ktorý môže študovať, aby bol stále vizuálne pekný (to akčná kamera zase nie je), ale zároveň, aby som nebol príliš ďaleko a nevytvárala priepasť. Napríklad ako zábery v tomto filme (ktorý som ešte nevidel, v Číne nie je v kinách, ale vám odporčam vidieť ho v kine. Ja budem len ticho závidieť.).

Ideálny by na to bol anamorfický objektív, ktorý zachytáva viac horizontálneho priestoru, ale tie sú dosť drahé. Možné raz...

Autenticita vs. kvalita vs. udržateľnosť

"Píšeš o svobodě tvorby, ale lidé, kteří se potřebovali realizovat, i za minulého režimu přeci tvořili, byť to bylo jenom do šuplíku, nepotřebovali publikum. A i z dob dávných se nám zachovalo právě to krásné a ne nějaké paskvily, proto snaze snížit kvalitu, že se tím zvýší autenticita vůbec nerozumím."

čitateľ ↵

¶ Nemyslím si, že ľudia za minulého režimu nepotrebovali publikum a že im robilo radosť písať do šuplíku; proste sa k publiku nedalo dostať. Viem to aj z rozprávania môjho otca, ktorému boli čitatelia doslova zakazovaní, lebo jeho knihy boli "príliš úspešné" - to bolo zle, a tak mu ich nedovolili publikovať.

Ak by umelci z čias minulých mohli mať publikum, ak by sa vedeli tak ľahko prihovárať k divákom ako je to dnes, väčšina by to ocenila. A hlavne, vzniklo by oveľa viac kvalitnej tvorby, pretože viac ľudí by malo príležitosť tvoriť. Určite "to krásne" prežije dlhšie, bez debaty, ale prežili krásne veci len veľmi úzkej skupiny ľudí. Je takmer isté, že existovalo nespočet rovnako talentovaných ľudí, ak nie ešte talentovanejších, ktorí proste nedostali šancu tvoriť. Dnes tieto prekážky neexistujú.

¶ Popravde, ani ja som dlho nerozumel snahe znižovať kvalitu, aby sa zvýšila autenticita. Tiež už nie som najmladší a viem, aké to pre mňa bolo ťažké naučiť sa niečo spraviť pekne, nechcem to zahadzovať. Ale dnes tomu už chápem trochu viac. Má to niekoľko dôvodov.

Dnešný mladý divák je extrémne podozrievavý a z princípu ničomu neverí. To je správne, pretože dnes je internet zahltený umelou inteligenciou, deepfake-ami, falošnými správami, hlúposťami a podobne. Sociálne siete sú nástroje, ktorými dnes firmy a podnikatelia klamú davy. Dosiahli brexit, dosiahli vládu idiotov a zlodejov, dosiahli falošné riešenia na problémy, ktorými sú samy strojcami. Mladí ľudia to prekukli, neveria, preto nechcú sledovať niečo, čomu nemôžu na 100 % veriť. Ale autenticite veria.

Ak niekto vezme akčnú kameru do ulíc a iba sa prechádza, je to uveriteľné. Ak niekto má krásne zábery a dychberúci príbeh, dosiahol ho kreatívnym procesom, a ten z princípu sprevádza selekcia, strih, aranžovanie, prispôsobovanie skutočností... Nedá sa tomu veriť. Strašne veľa cestovateľských reportáží je naaranžovaných. Aj mňa z toho ľudia často obviňujú.

Druhá vec je, že ľudia chcú cítiť blízkosť. Svetom letí pandémia osamelosti a ľuďom chýba blízkosť. Oni nechcú, aby videá boli ako (neosobné) reportáže, chcú, aby sa pri videách cítili, ako keby volali s kamarátom cez videohovor. To poznajú a to pre nich má najbližšie k osobnému kontaktu.

Samozrejme, všetko je to paleta farieb, veci nikdy nie sú čiernobiele, ale pekne to v závere svojho newslettra zhrnul aj Patrick Zendl, ktorý parafrazujem:

"... brzy (se) zaplní vaše kanály na Instagramu a Facebooku postavami s umělou inteligencí, které mají profilové obrázky, životopisy a schopnost vytvářet obsah. Budou navrženy tak, aby zaujaly (...) dokonale nakalibrovaným obsahem, který donutí (...) sedět u displeje a nepřepínat na tiktoku. Jenže to bude něco jako recyklovaná voda ve vesmírné stanici: dá se to pít, při troše přemýšlení si uvědomujete, že to trochu smrdí, ale chcanky v tom cítíte, jen když se zamyslíte. K čemuž v tom tlaku nebude moc prostoru. Může se stát, že lidé zatouží po autentickém obsahu? Po příbězích, které se dějí skutečným lidem, které se skutečně staly a které možná nejsou dokonalé, ale jsou opravdové?" (originál newslettru)

Ja si myslím, že sa to už deje. Presne preto ľudia dnes uprednostňujú video, ktoré je ako life update od kamoša, ktorý žije príliš ďaleko na to, aby to povedal pri pive.

Mladí diváci nechcú reportáže z ďalekého východu; ak ich niečo skutočne zaujíma, opýtajú sa AI. Alebo ju nechajú ilustrovať celý článok, tak ako aj ja dnes. Tie ilustrácie sú krásne, profesionálne, ale nie sú autentické. Na stenu si ich nedám, tam si radšej zavesím nedokonalú kresbu skutočného človeka.

¶ Toto bol fakt dlhý článok, nečakal som, že mi zaberie toľko času. Ale som rád, že sme sa o tom bavili, a pravdepodobne to premením aj na video. Máte ešte nejaké poznámky? Dajte mi vedieť. A ešte raz ďakujem za vaše predchádzajúce e-maily a za vaše názory. Veľmi si to cením.

👋🏻 Palo z Číny

↵