Tento článok napísal Frankie Stankovic po svojom cestovaní Čínou. Odporúčam prečítať si jeho blog itsmefrankie.com kde popisuje svoje zážitky z ciest.
Čakal nás veľmi pokojný prejazd nočným vlakom, podobný predošlým počas našich potuliek Čínou, aj keď možno o niečo málo dlhší. Počas cesty na stanicu sme sa ešte trošku báli, či všetko stihneme, lebo bezpečnostné kontroly na stanici môžeme preletieť za 20 minút a rovnako tak môžu trvať dve hodiny. Stanica v Guiline patrí našťastie medzi tie menšie, takže sme sa nezdržali. Čakalo nás vyše 1.300 kilometrov, vzdialenosť približne rovnaká ako z Prahy do Londýna. Vlak z Guilinu vyrážal okolo obeda a presne za 24 hodín sme mali vystupovať na stanici v hlavnom meste provincie Sichuan, v 12-miliónovom Chengdu.
Na dlhé cesty vlakmi som zvyknutý a dokonca ich mám rád, takže som tých 24 hodín bral ako výzvu. Človek má čas sám pre seba. Najmä v Ázii je to úplne iný zážitok. Okolo mňa rozprávajú všetci po čínsky a keďže, na rozdiel od cestovania u nás, nemám ani šajnu o čom sa spolucestujúci bavia, tak ma to vôbec nevyrušuje. Mozog to automaticky deteguje ako neznámy šum a po niekoľkých minútach sa prestane snažiť rozoznávať jednotlivé slová a vety a prepne sa do “ničím nerušeného“ režimu.
Dokážem sa tu výborne sústrediť, všímať si veci naokolo a premýšľať. Číňania sú totižto v niektorých ohľadoch veľmi inšpiratívni. Tá ich inakosť. Úplne rozdielne inštitucionálne zázemie vo forme odlišných vzorcov správania a inak stanovenému mysleniu oproti nám, ľuďom zo “západu“. Za život som spoznal nemálo Američanov, Britov, Francúzov alebo Španielov, a aj keď boli iní ako my z Česka a Slovenska, stále sme sa pohybovali v rovnakých mantineloch. Vnímanie dobra a zla, správnosti a neprávostí alebo ľudských rolí a autorít. Rozdiely medzi nami boli skôr geografické a historické. Čína je v tomto iná a čínske myslenie je niekde úplne inde. To nie je iná liga, to je iný šport. Niečo úplne iné. Dve rozdielne veci. Kaleráb a koľajnica. Áno.
Čína je plná kontrastov
Na jednej strane sú individualistickí jednotlivci, ktorí sa prekrikujú, pri jazde autom na seba trúbia, nedajú si prednosť a predbiehajú sa akonáhle sa im naskytne prvá príležitosť. Totálna organizačná anarchia. Dlhé meškania verejnej dopravy. Rušenie liniek. …a obmedzovanie individuálnej slobody „veľkým bratom”…
Na strane druhej sú tu ľudia, ktorých vzťahy sú neskutočne hlboké – a to nie len medzi “svojimi” – medzi rodinou a známymi alebo medzi „nimi číňanmi“, ale medzi ľuďmi. Nikto tu na nikoho nezazerá. Ich pohľady sú úplne úprimné, plné zvedavosti nad niečim a niekym novým. Bez výčitiek a pohŕdania a snahy druhému dať najavo, že je iný alebo ho akokoľvek zosmiešniť. Ľudia sa tu navzájom rešpektujú a berú to ako úplnu samozrejmosť. Keď som potreboval pomôcť, nikdy mi nikto nepovedal nie. A nie preto, že by očakávali „xie xie” alebo fotku s turistom. Skrátka, nemal som pocit, že som to ja a oni, ale že sme to my, ľudia.
Napríklad vtedy, keď nám počas tej našej cesty do Chengdu vlak z ničoho nič zastal. Človek to spočiatku ani nezaznamená. Stojíme. A čo? Veď sme asi na stanici, nie? Ale počkaj už tu stojíme vyše hodiny. Tri hodiny, štyri…. Hmm. Prečo sa nehýbeme? Počkaj, počkaj, niečo hlásia…. Prvotný nezáujem a ľahostajnosť vystriedal strach a neskôr, po asi siedmych-ôsmich hodinách, zúfalosť. Čo sa stalo? Domáci to vedia a netvária sa nadšene… no neostáva nám nič iné len sedieť… počkaj – kto to k nám ide? Prihovorili sa nám dve čínske dievčatá. Vekovo niekde medzi 15 a 35, v ruke učebnica angličtiny a kus papiera. Niečo sa nám snažili vysvetliť. Hovoriť po anglicky sa neodvážli, tak len píšu rôzne anglické slová na papier. Monsoon, floods, delay. Vyzerá to na meškanie… tak teda okej. Tak sme sedeli a čakali. Po 15 hodinách státia to začalo byť zaujímavé. Vo vlaku došla voda, na toalety som sa neodvážil ani pozrieť a zásoby jedla mi začali dochádzať. Po 18 hodinách sme sa konečne pohli. Aleluja.
Ak človek sedí 42 hodín v preplnenom vlaku, bez signálu, bez internetu, bez možnosti vstať a odísť alebo sa čo i len prejsť, začne mu po rozume chodiť všeličo. Začne si všímať to čo dovtedy nevidel a vážiť to, čo bolo dovtedy bežné.
Totižto, pri dlhých cestách Čínskymi vlakmi sa dá sedieť buď smerom do uličky, kde si človek môže vystrieť nohy, alebo pri okienku, kde sa dá oprieť hlava. No a potom tu ešte dookola postávajú tí, na ktorých nezostal lístok na sedenie. Cestovať takto napríklad 20, 40 alebo kľudne aj viac hodín nie je nič príjemné pre nikoho. No ľudia sa striedajú. Bez slova. Automaticky. Sedím dlho pri okienku? Vymením sa so spolucestujúcim, ktorý sedí do uličky. Stojí niekto dlhé hodiny v uličke? Tak si idem načapovať vriacu vodu na čaj a strávim tak toľko času, aby si ten človek na mojom mieste oddýchol. Taká blbosť a predsa svedčí o mnohom.
Prečítajte si o mojich cestách vlakom
Filip Doušek v Hejne bez ptáku písal o tom, že celok je viac ako súčasť jeho častí a rozdiel medzi celkom a súčtom jeho častí sa nazýva vzťah. A tu je ten rozdiel viditeľný. Nikto tu tieto vzťahy medzi ľuďmi neurčuje – tie sú úplne prirodzené a vznikajú spontánne. Nikto ich nevynucuje a predsa sa dodržujú. Automaticky. Lebo sme ľudia. Ako mi to mohlo pred tým unikať? Veľa ľudí sa ma pýtalo, že čo by som sa chcel od číňanov naučiť. Ak by to mala byť len jedna vec, bola by to práve táto.
Tento článok napísal Frankie Stankovic po svojom cestovaní Čínou. Odporúčam prečítať si jeho blog itsmefrankie.com kde popisuje svoje záźitky z ciest.
