História čaju, legendy a fakty

Legenda o čaji

Jej hlavným hrdinom je Shen nong. Posvätný farmár, boh farmárstva. Práve jemu vďačíme za čínsku medicínu. Celý život zasvätil výskumu liečivých rastlín. Čaj mu do cesty prinieslo šťastie v nešťastí, keď sa pri svojom výskume smrteľne otrávil. Ako ležal nevládny na zemi a pred sebou mal pohár teplej vody, zrazu do nej spadol malý lístok. Shen nong zobral vodu s lístkom a napil sa. Ako zázrakom sa mu uľavilo. Bol to čaj, čo mu zachránilo život.

Legenda sa odohráva niekde na rozmedzí dnešného Yunnanu a Sichuanu, čajovník tu bol bežnou divokou rastlinou. Keď však ľudia prišli na jeho účinky, stal sa vyhľadávaným liekom. Na začiatku to rozhodne nebol ten lahodný nápoj, ktorý poznáme dnes. Na to si Číňania museli počkať ešte ďalších tisíc rokov. Avšak revitalizujúci účinok čaju, pocit doplnenia energie a vitality, ktoré Shen nong opisoval, neboli len legendy. Čaj sa pomaly preniesol z príbehov do reálneho života. Časom miestni farmári zistili, že to je rastlina milujúca tieň, a nie slnko. Začali ju sadiť a skúmať jej spracovanie. Naparovaním lístkov dokázali nápoj zbaviť jeho horkej chuti. To bolo prvým veľkým krokom, aby sa z horkého lieku stal lahodný nápoj.

Čaj sa stal bežnou súčasťou čínskej medicíny, lisoval sa do tehličiek a pripravovali sa z neho rôzne zmesi a polievky. Aj napriek tomu, že chuť bola stále horká a trpká, čaj si nachádzal stále viac fanúšikov, najmä medzi bohatými ľuďmi. Vo štvrtom storočí je už vzácnym predmetom, ktorý bolo dokonca hodno darovať cisárovi. Cisársky dvor si čaj tak obľúbil, že sa ľudia rozhodli prideliť mu nové čestné meno. Z liečivej rastliny sa tak stáva oficiálne „cha”. V novom znaku sa nachádzajú grafické zložky pre trávu a človeka, symbolizuje tak harmóniu prírody a ľudí.

Cisársky dvor poznal čaj už od tretieho storočia pred naším letopočtom. Vtedy prvý zvrchovaný cisár Čínu zjednotil a sever sa tak stretol s kultúrou juhu. Za dynastie Tang, a neskôr za dynastie Song, už bol dopyt po čaji obrovský. V tomto období sa rozvíjajú aj veľké obchodné cesty, práve tie úplne prepísali dejiny čaju. Dovtedy sa pestoval čaj len v nedostupnom Yunnane a Sichuane, na miestach príliš vzdialených od cisára. Pestovanie sa preto začalo rozširovať aj na územia dnešných provincií Zhejiang a Jiangsu. Tu začínal (a dodnes začína) Veľký kanál, najväčšia vodná stavba na svete. Vodná cesta tak dokázala čaj rýchlo a efektívne preniesť až do hlavného mesta Luoyang. A tak postupne aj do bežných domácností, nielen k bohatým ľudom.

Obchod s čajom

Nebol to však len Vodný kanál, ktorý zmenil osud čaju. Z okolia Suzhou išla ešte jedna významná obchodná trasa. Hodvábna cesta. Dopyt po čaji už existoval aj v zahraničí. Čaj začali vyvážať najprv moslimskí, čínski obchodníci, ale aj cudzinci. K nám sa dostal cez Rusko zo severnej Číny. Aj preto sa čaj volá čaj. Do zvyšku západného sveta ho však doniesli Holanďania. Tí ho vyvážali cez mesto Xiamen, hlavné mesto provincie Fujian. Tu žijú ľudia menšiny Hakka, napísal som o nich cestopis a nakrútil videoblog. V ich dialekte sa čaju povie tee. A aj preto sa v anglosaských krajinách čaj volá inak, ako u nás.

Aj napriek tomu, že sa čaj vtedy pestoval už aj v iných častiach Číny, ten yunnanský a sichuanský neupadol. Zamilovali sa doňho totiž Tibeťania.

Tibet bol v tom období veľkým a silným kráľovstvom, s ktorým mala Čína neustále vojenské zrážky. Cisár Taizong sa rozhodol neustále vojny vyriešiť radšej diplomaticky. Princeznú Wenchang ponúkol tibetskému kráľovi Songtsen Gampo na vydaj. Krajina, do ktorej princezná prišla, bola tvrdá. Na jedálnom lístku bolo len mäso. Zelenina sa tu pestovať nedala, a dodnes nedá. Ľudia tu trpeli všetkými nutričnými chorobami, aké si viete predstaviť. Nová princezná im však doniesla nápoj, ktorého päť šálok denne, im zrazu dodalo až 70 % – 80 % potrebnej dennej dávky vitamínov a antioxidantov. Dovtedy sa ich príjem pohyboval na nule.

Tibeťanom tak zrazu začal čaj nielen spríjemňovať život, ale ho aj predlžovať. Vozil sa sem menej kvalitný čaj, ale oni sa ho naučili miešať so soľou, jačím maslom a mliekom. Vznikol tak tibetský maslový čaj suyou cha. Dodnes je to každodenným nápojom miestneho obyvateľstva.

Tibeťania mali čaju dostatok. Čína sa totiž v tomto období rýchlo rozťahovala. Na správu takýchto obrovských území potrebovala kone. A tých Tibeťania mali veľmi veľa. Vznikla tak tretia obchodná cesta, ktorá zmenila svet čaju nadobro. Cesta čaju a koní. Má južnú a severnú trasu. Tá severná ide zo Sichuanu a tá južná ide cez mesto Kunming, Yunnan. Putujeme po nej dokonca v rámci Hľadania stratených svetov s karavánou mulíc. Nakrútil som tejto ceste aj

.

Takto sa kedysi prevážal čaj po ceste čaju a koní do Tibetu

Z lieku lahodný nápoj

Rozmach obchodu spôsobil, že sa čaj dostal do každej domácnosti. Už to nebol len nápoj bohatých. Rovnako sa aj pretransformoval z horkého lieku na lahodný nápoj, aký poznáme dnes. Obchodnými cestami, ktorým za to vďačíme, tento článok dnes ukončím. Ale nabudúce pokračujeme. Ako som sľúbil na začiatku, história čaju je naozaj dlhá.