Ako vychladený mok postupoval mojím hrdlom do žalúdka, po tele mi prešli slastné zimomriavky. Konečne…, opäť som si pomyslel. Celý deň bolo vyše štyridsať stupňov, všetko oblečenie som úplne prepotil. Neviem, či som trošku aj nechytil úpal. Predsa len, som v hlokých subtrópoch a je leto. Ale teraz je tu už jedno, som osprchovaný, s vychladeným pivom na lavičke zaliatej zapadajúcim slnkom. Bol to krásny deň. Začal som ho na miestach, kde sa to hemžilo turistami. Od vlakovej stanice sme adrenalínovou jazdou predbiehali jeden turistický autobus za druhým. Toľko ľudí si prišlo pozrieť kruhové stavby tulou v provincii Fujian?

„Tie idú našim smerom. Nebude to tam preplnené ľuďmi?“ opýtal som sa trochu s obavami pána Liu, šoféra, ktorý sa mi prihovoril na stanici či nepotrebujem odvoz.

„Tie turistické tulou budú plné. Dnes je víkend a je krásne počasie. Už niekoľko dní tu lialo. Viete, u nás leje často. A keď leje, tak leje poriadne a dlho. Konečne dažde ustali, vyšlo slniečko, prišiel víkend a tak všetci chcú ísť na výlet. Ale nebojte sa. Najprv síce navštívime tie turistické miesta, kde bude veľa ľudí, ale potom Vás vezmem aj na miesta, kde nebude ani nohy. Tu v lesoch totiž máme tulou desiatky. A tieto autobusy sú plné ľudí, ktorí sa chodia pozerať iba dve hlavné budovy.“

„Áno to je pravda. Pamätám si to spred pár rokov, keď som tu bol prvýkrát.“ odpovedal som. V okolí mesta Nanjing som totiž druhýkrát. Pred mnohými rokmi som sem zobral mojich rodičov a sestru. Spravili sme si dvojdňový výlet a podarilo sa mi natočiť krátky dokument. Pred nedávnom som jeho 📽anglickú verziu aktualizoval o nové zábery, 📽slovenská je stále pôvodná. Odvtedy som sa sem chcel veľa ráz znovu vrátiť, ale nebola príležitosť. Až teraz. Prišiel som sem s youtuberom Cocíkom, aby sme niečo natočili na jeho kanál. Ale o tom som vám už vlastne písal.

„Tak super, uvidíš, či sa dostaneme aj na miesta kde si ešte nebol.“ odpovedal Liu.

Po prehliadke tých najväčších, najslávnejších tulou, kde boli všetky tie plné autobusy, sme sa presunuli ďalej do hôr. Čas neúprosne letel, ale každou hodinou bolo ľudí menej a menej. Ako sa zmenšoval počet ľudí, predlžoval sa aj čas ktorý sme trávili v jednotlivých dedinách. Nechcelo sa nám odísť. Už sme sa netlačili v dave, ale namiesto toho sme posedávali na slniečku a pokukovali po domácich, ako robia to isté. Kým nám je to dopriate iba cez víkend, vybehli sme sem z veľkých miest, oni sa takto slnia každý deň.

Na druhej strane dedinský život v Číne má veľa nevýhod. Stále je tu veľká chudoba. Život rozhodne nie je ľahký. Ale na mnohých miestach mu v poslednej dobe výrazne pomohol turizmus. Čo už, že sem chodí veľa ľudí. Nech chodia, každý si zaslúži cestovať. Číňania dvojnásobne, veď toto je prvýkrát čo konečne bohatnú aj obyčajní ľudia. Každý má právo vidieť tieto krásne miesta. A vďaka peniazom konečne aj príležitosť. Keď tu zo svojich peňazí časť nechajú a podporia tým domácich ľudí, o to lepšie. Treba len nájsť hranicu medzi davovým ušliapaním kultúrneho dedičstva, zneužívaním domácich ľudí a udržateľným turistickým ruchom. Cestovaním, ktoré viac dáva ako berie. Aj preto som sem neprišiel autobusom na otočku z veľkého mesta, aby som si odškrtol „videl som“, a aby som sa mohol vrátiť do pohodlného hotela v meste. Nie. Tak to nikdy nebudem robiť. Síce viem, že z tohto dôvodu je moja klientela obmedzená, ale s ľuďmi, čo chcú chodiť cez pol sveta len aby si „odfajkvali“ ďalšie miesto na svojich zoznamoch ani ja nechcem cestovať. Na dovolenky chcem brať ľudí, ktorí majú úprimný záujem o krajinu, do ktorej idú.

Ubytoval som sa teda rovno u domácich ľudí v jednom z tulou. Ľudia sú tu strašne milí, každý večer ma pozvali k sebe domov na večeru. Videli, že tu som sám, môj kolega odišiel po prvej noci, a mňa tu uväznil tajfún, kvôli ktorému prestali premávať vlaky do Šanghaja. Aký som za to rád, dlho som si takto dobre, uväznený v krásnych horách, neoddýchol. Každý deň popíjam čaj a rozprávam sa s domácimi. Nejaký čajík som si od nich aj kúpil domov. Pestuje sa tu totiž výborný polofermentovaý wulong. A každý večer som si od nich kúpil vychladené pivo, s ktorým som išiel pozorovať západ slnka.

Občas potrebujeme tajfún, aby sme sa dokázali zastaviť.

Napil som sa druhýkrát. Konečne…, pomyslel som si. Tie farby sú naozaj krásne…