Môj máj bol naozaj pestrý, ale aj namáhavý. Toľko tisíc kilometrov sa nepodarí prekonať každý mesiac. Bol som doslovne na najjužnejšom cípe Číny, ako aj na tom najsevernejšom. A keďže mám nového kamaráta, Fuji X100F, foťák ktorý je tak malý, že ho môžem nosiť vo vrecku, tak som svoje cesty poctivo zaznamenával. Aký bol teda máj v Číne v obrazoch?
Peking, Šanghaj, Kanton. Tri nedôležitejšie mestá na pobreží Číny. Každé z týchto miest má úplne inú architektúru, ako aj atmosféru. Šanghaj mi je samozrejme najbližší, ako inak. Asi 300 metrov od môjho bytu predáva jeden pán pečené kačky. Už ma pozná, chodím k nemu celkom pravidelne. Každý deň ich prinesie do päťdesiat kusov a pracuje, kým ich nepredá. To trvá tak tri hodiny. Potom ide domov. Robí to už roky, všetci ho poznajú a ku každému zákazníkovi sa prihovorí ako k starému známemu.
Je síce niekoľko metrov od môjho domu, ale aj tak si na cestu „po kačky“ vždy beriem foťák. V Ázii človek nikdy nevie, ako čo sa bude na ulici práve diať.
Kanton je mesto, ktoré žije najmä parkmi. Aspoň v mojich očiach je to mesto parkov. A nádherných platanov, ktoré rastú všade. My sme sem síce prišli navštíviť továrne, ale dva dni sme strávili aj v centre mesta. V parkoch nájdete všetky druhy trávenia času. Od čínskeho šachu, alebo madžongu, cez takzvané čínske pierka, ktoré sú ľudia v kruhu navzájom kopú, až po tance, taiji, kaligrafiu, ba dokonca skateboard, korčuľovanie, bedminton… No skrátka ani pozorovateľ sa tu nemá šancu nudiť.
Keď sa zotmie, prechádzka pri rieke je rovnako zaujímavá. Večer Kantončania odídu z parkov a idú k rieke pokračovať presne v tom, čo robili celý deň v parku. Kopaniu si pierok, alebo hraniu hier. Občas prejdú na rybačku, alebo na príjemné prechádzky. Večer je totiž oveľa príjemnejší ako deň. Sme v trópoch, máj v Kantone už je extrémne horúci. Až večer sa príjemné ochladí.
Peking je pre mňa mesto ulice. Vždy sa tu niečo deje. Hlavne ak sa prechádzate v historických hutongoch, ktoré sú v centre. Ja sa vždy snažím bývať práve tu. Aby som mohol pozorovať každodenný ruch ulice. Napríklad častú prácu na pavučine elektrických vedení.
Alebo vešanie vtákov a následné počúvanie ich spevu. A samozrejme nesmie chýbať popoludňajšia siesta, tak obľúbená v Číne.
Peking je mesto tradícií, ale aj modernity. Tradíciu nám tu dennodenne pripomínajú majestátne historické stavby, paláce a chrámy. Modernita sa však na človeka pozerá z každého rohu. Napríklad platby mobilom. Tie sú dnes tak rozšírené, že aj žobráci majú na krku zavesené QR kódy a môžete im zaplatiť mobilom.
Nuž ale Peking, Šanghaj a Kanton neboli jediné mestá, kam som sa tento mesiac dostal. Tentokrát som pokoril svoj rekord najsevernejšie položeného mesta v Číne, ktoré som navštívil. Hurá do Qiqihaer v provincii Heilongjiang (na fotke je vlaková stanica v Qiqihaer).
Popravde, mesto nie je vôbec zaujímavé, no historicky veľmi dôležité. Hlavne počas druhej svetovej vojny, kedy tu sídlil zbrojárenský priemysel. Ešte predtým to bolo centrum obchodu s Ruskom. Sme predsa len už takmer na hraniciach. My sme sem išli do zlievarenských tovární. Veľa priemyslu sa sem posledné mesiace sťahuje z dôvodu environmentálnych reforiem.
Ako som vravel, máj som mal naozaj plný. Nalietal som tisíce kilometrov a strávil väčšinu nocí v hotelových posteliach a nie vo svojej vlastnej. Žiaľ, to je osud tlmočníka. A tak som bol naozaj rád, keď ma konečne privítala stanica Hongqiao v Šanghaji. I keď dnes už som na Slovensku a už túto stredu budem mať premietanie v Bratislave.
SaveSave
