Napísať cestopis o mieste Lijiashan, čínsky hobitov a život v jaskyniach, je pre mňa veľkou výzvou. A je to asi jeden z najťažších článkov, aké som kedy písal. Prečo? Pretože sila stojaceho času a stratenej pýchy robí Lijiashan mojím najoblúbenejším miestom v Číne. Dá sa niečo také výnimočné zaznamenať slovami a fotografiou? Nedá, ale dá sa o to aspoň pokúsiť.
Nachádzame sa v provincii Shanxi na brehu Žltej rieky. Práve táto oblasť je rodiskom čínskej civilizácie, tu Čína vznikla. Krajina je tu drsná, rozbitá Žltou riekou, ktorá už po tisícročia stále mení svoj tok. Pohľad na nekonečné zjazvené hory vzbudzuje obdiv k ľuďom, ktorí tu žijú už viac ako 5 000 rokov. V niektorých obdobiach až štvrtina všetkého obyvateľstva Shanxi žila v jaskyniach. Ešte dnes je dvanástina obyvateľstva tejto provincie stále ubytovaná v jaskyni!
Most spájajúci dve provincie, Shanxi a Shaanxi
Čínsky hobitov sa nachádza neďaleko bývalého obchodného centra, mesta Qikou. Na tomto území sa Žltá rieka zužovala natoľko, že preprava tovaru po nej už nebola možná. A preto sa Qikou stal hlavným obchodným prístavom dávnych čias. V období jeho najväčšej slávy tu žilo šesťsto veľkých rodín a tisíce robotníkov. Dnes tu žije štyridsať rodín, v škole majú posledných štyroch žiakov. Čierny drak, ktorý mal ochraňovať toto bohaté mesto, zlyhal. Ale aj napriek tomu sa jeho majestátny chrám týči na vysokom útese nad riekou. Jeho sláva rovnako zašla ako sláva mestečka. No miestni ľudia v ňom aj tak stále kladú obete vo forme ovocia, alebo lacnej pálenky z malého supermarketu. Inak je v chráme vidieť už len prach. Vnútrom sa ozýva zavýjanie silného vetra. Sály sú udržiavané v dobrom stave a stále vzbudzujú rešpekt. Z chrámového múra, na ktorom stoja dva veľké bronzové zvony, do nekonečna vidno výnimočnú scenériu provincie Shanxi. Práve týmto smerom sa nachádza bývalé sídlo rodinného klanu priezviska Li – čínske hobitie mesto Lijiashan.
Daoistická sála v chráme
Z mestečka Qikou je to asi hodinová prechádzka do miestnych jaskynných obydlí – Lijiashan. Doslovne tento názov znamená Hora rodiny Li. Na prvý pohľad vidno, že tu nežili chudobní ľudia. Zopár prostých jaskýň sa tu síce nájde, ale väčšina jaskýň má nádherné kamenné vchody a často aj rozľahlé dvorčeky. Dnes už však tieto jaskynné vily len pripomínajú bohatstvo, ktoré tu kedysi bolo. Všetci odišli. Najviac ľudí odtiaľto utekalo počas vojny s Japoncami. Žiadni sem nakoniec neprišli, ale aj napriek tomu strach pred nimi vyhnal obyvateľov preč. Väčšina miestnych sa už nikdy nevrátila, zostali tu po nich len hroby ich predkov. Lijiashan upadol do zabudnutia a zaspal búrlivé dejiny Číny. Nezasiahlo ho pustošenie Červených gárd počas Kultúrnej revolúcie a vďaka tomu sú všetky tieto nádherné obydlia neporušené. Jediné, čo sa ich dotklo, je čas.
Dnes tu žije len zopár starých ľudí. Vedú drsné životy na prahu svojich malých domčekov vyhĺbených do hory. Ráno s východom slnka kráčajú na polia a celý deň strávia pod rozžeraveným slnkom. Keď som ráno vstal, aby som tento východ slnka nafotil, nebol som ani zďaleka prvý. Skôr ako slnko, zazrel som deduška ako vychádza s nástrojmi na chrbte zo svojho hobitieho domčeka. O dve hodiny som ho videl na protiľahlom vzdialenom kopci, ako konečne dokráčal na svoje malé políčko a začal kopať do tvrdej zeme. Až potom priletela prvá kukučka pozrieť sa so mnou na východ slnka, ktorý ešte ani nezačal.
Niekoľko z týchto obydlí je dnes premenených na malé hotelíky. V jednom sme bývali aj my. Väčšina z týchto domov má viac ako päťstopäťdesiat rokov. Nachádzajú sa v deviatich úrovniach na terasovitom kopci a schody, ktoré ich spájajú, sú pôvodné, ešte z dynastie Ming. Žiadne okná tu nemajú sklá, všetky sú ešte stále papierové. Niektoré vchodové brány ústia rovno do jaskyne, niektoré ústia najprv do prašného dvorčeka a až jednotlivé miestnosti sú vyhĺbené v skalách. Taký bol aj náš hotelík. Postele tu nie sú, len tradičné čínske lôžka kang – kamenné plochy, pod ktorými sa v krutých zimách dá zakúriť. V lete zase príjemne chladia. Voda tu netečie žiadna, treba ju sem priniesť. Elektrické drôty sem už však zaviedli. Pokrok sa sem blíži, majiteľka penziónu povedala, že o rok už chcú mať tečúcu sprchu. Pod kopcom prebieha nejaká výstavba. Mrazí ma, keď si predstavím že tam postavia turistický rezort.
Na druhej strane by si miestni ľudia zaslúžili pohodlie moderného sveta. Dnes ho tu človek hľadať nemôže. Ale oni tu aj z ničoho vedia tvoriť zázraky. Majiteľka nášho hotelíka aj z jednoduchých prísad navarila kulinárske špeciality. Nepýta sa nikoho, čo si dá. Trikrát do dňa navarí pre všetkých ľudí, ktorí u nej bývajú. Väčšinou sú to študenti maľby, ktorý sem chodia na výlet. Tých tu býva veľa. Aj dvadsiati sa pomestia na jeden kang v izbe. Večerná pitka na kangu so študentmi je pre mňa nezabudnuteľná. Určite aj pre nich, nepijú s cudzincami v sprašových obydliach práve každý rok. Vychladené pivo vie šéfová zabezpečiť aj tu. Uprostred ich dvorčeka totiž majú vyhĺbenú hlbokú špajzu. Asi tri metre pod zemou je krásna zima. Nápoje sú tu úžasne vychladené aj v letných horúčavách a dokáže tu dlhodobo skladovať mnoho potravín. Predsa len, všetko sa sem nosí ručne a luxus každodenného nákupu tu neexistuje.
Útek z rušného Šanghaja do Lijiashan-u je duši lahodiaci. Počuť tu len spev prírody. A v noci, keď som sa vybral fotiť nočný hobitov, aj štekajúceho psa. Nepáčilo sa mu, že niekto o polnoci behá po kopcoch a baterkou maľuje budovy počas dlhej expozície vo fotoaparáte. Fotenie ma natoľko zaujalo, že ma pani domáca vymkla vonku. Našťastie vnútri v budovách nie sú záchody a treba chodiť von do latríny mimo areálu. Takže stačilo počkať, kým niekoho v noci chytí potreba a s baterkou sa vyberie von. Jedného takéhoto sa mi podarilo zachytiť aj do záberu, ktorý mám zo svojich dvoch výletov najradšej. Krásne vystihuje majestátnosť, osamelosť a magickosť tohto miesta.
