Cesta za posvätným tibetským vodopádom

Mám za sebou trinásť hodín cesty, dva dni putovania. Ďalších desať hodín ma dnes ešte čaká. Vydal som sa totiž na jedno zázračné miesto na juhu Číny, v provincii Yunnan.

Mojím cieľom je posvätný tibetský vodopád pod horou Kawagarbo, ktorá má 6 740 metrov nad morom. Sledujem desiatky ďalších tibetských pútnikov, ktorí sem každoročne chodia. Dostať sa pod horu nie je ľahké, keďže je to svätá pôda, dá sa sem ísť len pešou túrou. No to je len dobre, veď ako sa vraví, aj cesta je cieľ. A v takto nádhernej scenérii to platí dvojnásobne.

Raz idem cez les či tibetské dedinky, inokedy cez pláne alebo skaliská. Keď sa stratia pútnici, treba sledovať vodu. Tá steká z ľadovcov až do rieky Zlatých pieskov – Jinsha jiang, prítoku slávnej Dlhej rieky. Po ceste tvorí mnohé krásne vodopády. Malé, ale aj naozaj obrovské a dych berúce vodopády.

Vrch Kawagarbo je najvyšším bodom pohoria Meili, ktoré má hneď niekoľko vrcholov vyše šesťtisíc metrov nad morom. Vďaka tomu je to najvyššie pohorie celého Yunnanu. Zároveň je to aj posledné pohorie v Yunnane, ktoré nezdolal žiadny horolezec.

Pokusy o pokorenie tejto veľhory začali pred viac ako sto rokmi, v roku 1902 britskou expedíciou. Skúšali to aj Američania, Číňania a Japonci. Nik neuspel.

Posledný pokus o jeho zdolanie bol extrémne tragický. V roku 1991 tu totiž zahynula celá horolezecká výprava, sedemnásť horolezcov. Pohorie Meili si tak získalo zlú povesť dejiska jednej z najhorších horolezeckých tragédii ľudstva.

Miestni veria, že ich smrť privolali tibetskí mnísi, ktorí sa modlili za neúspech tejto výpravy. Vrchol Kawagarbo je totiž pre Tibeťanov posvätný. Je to najvyšší posvätný vrchol v tibetskom budhizme a jeho dôležitosť sa takmer rovná dôležitosti pohoria Kailas, najpovestnejšej hory Tibeťanov.

Kawagarbo nevíta horolezcov. No víta pútnikov. Chodia sem hlavne medzi aprílom a októbrom, po zvyšok roka je táto cesta totiž nedostupná.

Ak človek zablúdi, a nevidí ani žiadnu vodu, dajú sa sledovať milióny modlitebných vlajočiek. Sú na nich napísané mantry, tibetské modlitby, ktoré vietor nesie ďalej. Čím väčšmi sa blížim k cieľu, tým ich je viac. Na konci cesty sa už nimi doslova predieram. Krajinu však neničia, naopak. Dokresľujú posvätnosť tohto miesta.

Konečne prichádzam do cieľa. Krásny vodopád padá ako prúd vody zo stometrovej výšky. Ako sa triešti o skaly, robí obrovskú sprchu. Popod ňu chodia pútnici do kruhu a modlia sa.

Po ceste sem som sa spoznal s touto rodinkou, idú sem až z Tibetu. Otec aj mama, každý má na chrbte jedno malé dieťa. Teplota je tu okolo piatich stupňov, o pár metrov vyššie je sneh a voda je naozaj ľadová. Im to neprekáža, Tibeťania sú navyknutí na tvrdší život. Prišli sem, aby mohli deti okúpať v tejto svätej vode.

S deťmi na chrbte chodia v smere hodín. To je počas tibetskej kory povinné.

Kora je druh modlitby, pri ktorej Tibeťania chodia v kruhu okolo svätých hôr, jazier alebo aj sakrálnych stavieb. Okruh treba spraviť minimálne trinásť ráz. Tibeťania veria, že kora ich priblíži bližšie k porozumeniu, a tým aj k určitému osvieteniu. Budú sa tak môcť vymaniť z neustáleho kolobehu životov.

Púť za tibetským vodopádom bola jednou z najkrajších ciest, aké som v Číne absolvoval. Spolu s pútnikmi sme ju zakončili v dedinskej reštaurácii. A cez les som sa vypravil domov.

[mc4wp_form id=“18821″]